Ahojte,
viem, že hľadať riešenia takto online nie je veľmi efektívne, ale v posledných dňoch naozaj neviem ako ďalej.
Ide o to, že celý život som sa viac-menej vyhýbal spoločnosti ľudí, pretože som sa v kolektívoch necítil nikdy nejako dobre a moja samota mi vyhovovala. Dá sa dokonca povedať, že som si ju užíval, pretože keď som bol v spoločnosti iba som ticho sedel v kúte (typická sociálna fóbia).
Takto som sa prepracoval k svojim dnešným, takmer 28 rokom života a momentálne zisťujem, že som na seba ušil riadnu búdu. Môj život totiž pozostáva z chodenia do práce, ktorá tiež nie je bohviečo a domov, kde sedím zavretý pri PC alebo knihe :( Nemám jediného priateľa, s ktorým by som si mohol niekde vyjsť, ísť na nejakú akciu, pretože som to nikdy doteraz nerobil a teda ani neviem poriadne ako na to. Doteraz mi to nikdy nevadilo v takej miere ako v posledných dňoch. Teraz si však uvedomujem, že nemôžem takto žiť donekonečna, lebo sa buď zbláznim, alebo nejako ochoriem. Chýbajú mi priatelia (aspoň zopár tých pravých) a chýba mi pocit, že o mňa naozaj niekto stojí. Jediný človek s ktorým si naozaj môžem povedať úplne všetko je pomerne ďaleko, takže spolu aspoň telefonujeme. To je však žalostne málo, pretože cítim, že potrebujem aj vyjsť do spoločnosti, byť medzi ľudmi a cítiť sa tam dobre.
Keďže takmer nikam okrem práce nechodím, v spoločnosti ale aj v tej práci som potom neistý a je to na mne vidieť. Ľudia to z vás cítia a tak sa k vám aj správajú.
Väčšina rád ku ktorým sa dostanem tvrdí - musíš začať chodiť von, žiť.. to je síce pekné, ale ja neviem ako na to, svojich 27 rokov som prežil takmer vždy v samote. Bývam na dedine a ako to už v takýchto prípadoch býva, každý vie o každom a teda každý ma pozná a vie, aký som. Ak by som z ničoho nič prišiel do baru/krčmy, všetci by na mňa pozerali ako na zjavenie a čo by som tam sám robil? Obejdnal si pivo a niekde v kúte ho sám vypil? :) Ak by som vyšiel niekde do mesta, situácia je rovnaká, opäť by som musel ísť sám, takže by som sa cítil ešte neistejšie ako zvyčajne...
Teda, naozaj neviem ako z tejto situácie von, čo je aj dôvodom prečo sem píšem. Ak sa tu nájde niekto, kto mal podobný problém a podarilo sa mu ho prekonať aj v takomto neskorom veku, budem rád ak napíšete.
S pozdravom,
Lukáš
