Každý deň ten istý stereotyp. Vstaneme, utekáme do školy/roboty potom zas domov, spať a na druhý deň znova.
Cítim sa ako zbabelec, lebo nosím len masku, nie som to ja, lebo moje ja je hrozné. Sklamala som ako dcéra, napriek tomu, že sa učím na 1tky, práve budem maturovať, je to celé len na oko, doma sa cítim ako ten najhorší človek, s mamou sa len hádame, neviem vystáť, ako ma sleduje alebo ako stále o niekom rozpráva, proste klebety. Otec je odcestovaný a ani sa otcom nedá nazvať, nezaujíma sa o nás, mám ešte 2 súrodencov, malú 8 ročnú sestru a 21 roč. brata. S ním sa vôbec nerozprávam. So sestrou a mamou si on úplne vychádza, no my 2 sme si veľmi odcudzení, lebo keď som bola malá, vybíjal si na mne všetku zlosť z toho, že ho šikanovali a z toho, že moji rodičia sa rozvádzali, hádali, nevychádzali. Po takom čase by sa to malo zmeniť, sme na rovnakej lodi, ale aj tak nič. Nedokážem spraviť prvý krok a on podľa mňa o to ani nemá záujem. Cvičí, pestuje si kult osobnosti a aspoň takto si nahrádza stratenú sebadôveru, ale aj mu to ide, všetci chalani - jeho kamoši ho úplne žerú. Minule sa mi snívalo, že sme sa uzmierili a znova rozprávali a bola som hrozne šťastná, no v tú chvíľu som sa zobudila a uvedomila si, že to bol len sen. Už len nejaký zázrak by nás 2 mohol uzmieriť.
Cítim sa prázdno a akoby na mne nikomu nezáležalo.
Sklamala som aj Boha, lebo som v Neho síce uverila, aj verím, ale robím samé hrozné veci, neznášam sa za to. Vonku sa snažím byť milá, no doma som dosť často podráždená. Akoby ma mohol mať aj niekto rád? A aj keď sa chcem zmeniť, akoby sa to nedalo, stále upadám do rovnakého "bahna". Je mi z toho zle a najradšej by som chcela zomrieť, neznášam prítomnosť a bojím sa budúcnosti. Neviem, čo chcem. Asi len pokoj a neexistenciu.
