petrojka, najskôr je dôležité uvedomiť si, že z PPP sa nikdy nedostaneš. Iba budeš abstinovať.
Priznám sa, že teraz neviem, ako to prebieha v nemocnici a ktoré ešte fungujú. Ja som bola s PPP naposledy hospitalizovaná tuším v roku 2005. V Pezinku na psychosomatickom a na Mickiewiczovej, vtedy u doktorky Havlíčkovej. Viac mi to vyhovovalo na Mickiewiczovej. Keď si tam absolvovala celú liečbu, mohla si tam chodiť na kontrolu, ktorá trvala 1 hodinu a mala podobu individuálnej psychoterapie.
Ja som abstinujúca bulimička (i keď som začala ako čistá anorektička, potom som prešla do purgatívnej anorexie a nakoniec som sa stala bulimičkou). A napríklad počas druhej fázy (purgatína anorexia) som si myslela aká strašná bulimička som. Až neskôr som zistila, čo je skutočná bulímia.
Čo sa týka priebehu liečby, najskôr som to robila presne tak, ako ostatné baby. Snažila som sa ovládnuť jedlo... neprejedať sa a jesť zdravo. Ale to so sebou opäť prináša ten istý pocit nátlaku ako zjesť presne stanovené množstvo kJ. A je jasné, že skôr či neskôr došlo k zlyhaniu. Preto som sa rozhodla, že už nikdy nebudem zvracať (aj v prípade, že sa prejem). Spočiatku to bolo zložité. Najmä ten strach z pribratia. Vtedy som sa prechádzala po izbe, hrala Scrabble...Túžba prejedať sa pomaly strácala. Lenže prišiel prvý problém a moje myšlienky opäť zablúdili ku jedlu. Vtedy mi došlo, že jedlo nie je jediná cesta. Treba svoju chorobu pochopiť. Prečo mám potrebu všetko riešiť cez jedlo, prečo mám potrebu sa trestať,... Až vtedy pochopíš, že PPP vlastne nepotrebuješ. A ja ju nepotrebujem.
U mňa to, počas anorektickej fázy, som jedlo spájala so životom. Nepotrebujem jedlo, nepotrebujem život. V bulimickej som sa snažila ubližovať si, aby som zabudla.
Šport a pohybová aktivita je trochu diskutabilná téma. Pretože, aj keď a to baví, podvedome v tom vidíš energetický výdaj. Je to presne to isté, ako keď nejaká babenka s PPP hovorí, že sa snaží vyhovieť sebe i okoliu. No pravda je len tá, že sa snaží vyhovieť len okoliu. Pretože jej vnímanie seba je natoľko pokrivené, že nedokáže rozlíšiť čo chce ona a čo jej okolie. A na tieto drobnosti človek príde až neskôr.
Dĺžka liečby... po poslednej hospitalizácii som si povedala dosť. Najhoršie to bolo cca 6 mesiacov. Vtedy som dokonca mala aj miernejšie abstinenčné príznaky z toho, že som sa neprejedala.
Na začiatku liečby som si spísala povolené a nepovolené jedlá. Ku každému z nich som si napísala aj dôvod. Potom som sa ich snažila vyhodnotiť a väčšinu nepovolených jedál presunula k tým povoleným (veľmi namáhavá robota). Zostal tam iba pečený bôčik, klobása a veterník. Vtedy sa mi už len pri pomyslení na tieto jedlá zdvíhal žalúdok. Ale dala som si podmienku, že si ich najneskôr do roka musím povoliť. A tak sa aj stalo. Teraz s nimi nemám problémy. I keď sa priznám, že pečený bôčik ani klobása nepatria medzi moje obľúbené jedlá.
V jedle by si nemal byť vyberavá. Viem, je to zložité, ale práve to triedenie potravín na povolené a nepovolené ti uväzuje okolo krku slučku nutnosti a záväzku. Ja som si písala denník s jedlami, ktoré som jedla. Ale nepísala som tam množstvo si energetickú hodnotu. Iba čisto jedlo, čas, miesto, či som kompenzovala (zvracanie, laxatíva, cvičenie, diuretiká) a pocity, ktoré som pri jedení a po zjedení mala. A potom som sa snažila vyhodnotiť, prečo som mala tie negatívne pocity.
Ja som si napríklad stanovila rovnicu: počet zvracaní = počet diétnych dní. Chcela som si sama pred sebou dokázať, že jedlo ovládam, že mám všetko pod kontrolou. No vždy to malo opačný efekt. Nikdy sa mi to totižto nepodarilo naplniť.
Ja som nikdy kvôli PPP k psychológovi nechodila. Iba k psychiatrovi. Neviem, či by som dokázala ku nejakému psychológovi ísť. Mám zlú skúsenosť so školskou poradkyňou... Ale určite aspoň ku psychológovi určite choď. Porozprávať sa o tom, o svojich pocitoch, všetko to pochopiť. Je to dlhá a zložitá cesta. Ale keď sa raz na ňu vydáš a dôjdeš ku šťastnému koncu, ver mi, že pocítiš radosť, hrdosť, zadosťučinenie, slobodu, pocit úľavy... Len do liečby treba dať všetko. Všetko jej podriadiť. I veľa vecí obetovať. U mňa to bol najmä nárast na hmotnosti. Preplakal som mnoho nocí, že to kvôli tomu vzdám. No vytrvala som. A stojí to za to. Vtedy som si aj hovorila, že to potom schudnem. Ale nikdy som s diétou ani nezačala. Je to riziko. Bála som sa, že do toho zase spadnem. Nechala som to tak. A asi po dvoch rokoch mi váha išla sama dolu.
Držím ti palce. Nenechávaj to na zajtrajšok. Využi každú sekundu, v ktorej si odhodlaná bojovať.
