Zdravím, prosím Vás, už veľmi dlhú dobu sa mi striedajú nálady depresie a niekedy mánie, normálne som vyštudovala Vysokú školu aj keď s depresiou, ale vyštudovala a som na to hrdá, potom som sa poriadne normálne zamestnala, práca ma bavila bola skvelá, po čase v práci, som sa aj vydala, za Schizofrenika, ale ten ma zbil, rozviedli sme sa, dovi, potom som zostala s priateľom tehotná, o dieťatko som prišla, samovoľný potrat, doma ako keby nič, vedela o tom len mamina, no bolo to strašné, veľmi som už túžila po dieťati veľmi, ale nevyšlo to, znova depresia, ale chodila som na psychoterapiu, pomáhala, ale ako som bola vydatá, ešte vtedy sme si pobrali kopec pôžičiek, nebol problém, splácať, pracovala som aj ja aj vtedy ex a veľmi dobre sme zarábali, potom som aj sama už keď som žila sama som zvládala platiť, lenže po samovoľnom potrate som psychicky nezvládla a dala výpoveď v práci bolo mi jedno že mám pôžičky, nejako som stále mala na mysli veď sa zamestnám v pohode za chvíľku, brala som aj podporu, hľadala aktívne prácu, ale nebankovky krátkodobé pôžičky poskytli aj bez práce, stále som si v pohode myslela ako zvládam, ale prišiel čas že už som nezvládala, už som si chcela vziať život, bola som u psychiatričky, zatiaľ nevie či je to bipolárna porucha, nevie, beriem lieky, aj na stabilizáciu, aj antidepresíva, nálady sa striedali jedna radosť, nikto si nič nevšimol, ja som to tajila, bola som šťastná ale depresiu som dokázala veľmi krásne skrývať, tým že som a aj som bývala sama, dlhy moji rodičia splatia, pomôžu, radšej ako keby ma mali nájsť niekde obesenú, ale nedokázala som si pomôcť nezobrať si tú pôžičku, niečo ma proste nutkalo, chcela som darčeky pre deti - sestrine, platiť účty, bála som sa chodiť za otcom požičaj na zaplatenie toho a toho ale nejako sa to nedalo a zrazu nabalilo, bolo to silnejšie ako ja, brala som pôžičky a brala a mám dlhy, pomôžu rodičia, ale nenávidím sa a mám za čo, samozrejme že hej, mohli sme mať more iných krásnych vecí ktoré by boli prospešnejšie ako len tak vyhodiť ich do \\\"luftu\\\". Nesmierne sa hanbím za to aká som, čo robím a nie je ospravedlnenie, ale neviem čo robiť, najradšej by som neexistovala ale nechať tu ludí ktorí ma milujú nemôžem, hlavne mamina, ktorá pomáha veľmi veľmi aj ma drží ako tak nad vodou, momentálne nemám priatela, hlavne neviem či sa niekedy ešte bude dať normálne žiť? Bude sa dať? Prosím ak je to naozaj Afektívna bipolárna porucha bude sa dať žiť normálnym životom? Prosím vie to niekto z Vás? A ako dlho trvá stabilizácia? Liečim sa len veeeeľmi krátko psychiatricky. Prosím ako dlho to trvá ak sa niekedy dá vrátiť normálne do práce. Prosím vie mi to niekto povedať? Tie neustále pocity viny a viny a nenávisť voči sebe sa stupňujú, jasne chápem, že každí si zaslúži žiť ale ja mám pocit, že si nezaslúžim za to aké veľké problémy som im narobila. Ako sa ja nenávidím strašne. Ďakujem.
