Ako keby som bola úplne bez života. Mám síce iba 20 a chodím na vysokú školu, ale ja už sa cítim ako 100 ročná babka. Nejako o nič nemám záujem, keď ho aj o niečo prejavím tak je to len chvílková záležitosť a zrazu chcem zas robiť niečo úplne iné alebo už nechcem robiť vôbec nič. Už sa nedokážem ani nad ničím rozčulovať, nad všetkým len mávnem rukou a nič neriešim lebo je mi všetko už úplne jedno. Mám pocit, že už ani nič necítim, cítim sa jak robot bez schopnosti niekomu prejaviť čo i len najmenší náznak lásky. Nezaujímam sa o druhé pohlavie ani o nijakých iných ľudí, nikomu neverím. Môj život je úplne prázdny, nechce sa mi ani umrieť ani žiť. Ja už neviem čo so sebou, neviem čo chcem, neviem čo mám robiť. Moje dectvo bolo pekné ak nerátam rozvod rodičov. Bolo mi dobre, dostávala som dostatok lásky. Na základnej ma šikanovali, ale koho nie. Dnes to už hovorí každý.
Je mi všetko jedno
toto dokážu ľudia narobiť s psychikou iných ľudí :/
... presne tak sa cítim, roboticky, bez emocii. Neviem sa tešit. Nechce sa mi nic riesit, asi to bude kvoli zlym skusenostiam s ludmi z prace. Uz neviem, ci som cudny clovek, alebo je cudna tato doba. Nerozumiem ludom, vsade sama nenavist, falos... manipulovanie, nenazranost, plytkost... ach jo.
Citim sa tak isto, tiez ma nic nebavi, neviem sa dlhsie na nieco sustredit a navyse trpim chronickou unavou.
Si na tom podobne ako ja. Myslim si ze je to vdaka zlym skusenostiam s ludmi. Je vela zavisti a zla dnes. Viem ze prave ja nie som kompetentna radit ale skus si najst taky kolektiv ludi ktori su tebe podobni a maju dobru povahu. Ja som takych este nehladala ale asi by som mala. Uz mam po krk takych co mi hovoria aka som neschopna. Stokrat opakovana loz sa stava pravdou.
