Neviem, ako zacat, ani vlastne neviem, preco sem pisem. Nepotrebujem uz rady, na tie je uz neskoro, ale asi to potrebujem dostat zo seba von.
Mam dceru, o dva mesiace bude mat 15. Dnes som pochopila, CO su vlastne drogy. Najhorsie je, zo som to zbadala prave na nej.
Uz som dnes vela plakala, ale oddnes nemam pocit hnevu, uz sa len bojim a stale som v soku. Ale hlavne ma to velmi bolí.
Ten pohlad na nu, to, co sa dnes odohralo, to, co sa s nou stalo... kto nezazil, nepochopi.
Pohlad na vlastne dieťa, ktoré sa nahodou po tyzdni nezvestnosti objavi v meste pri vasom aute, vyzera ako posledna nafetovana kurva, to je nieco hrozne. Nikdy sa mi ten obraz nevymaze z hlavy, kaslem na to, ze mi to ubralo sto rokov zivota, ale ten hrozny pocit bezmocnosti a zlyhania... to si nikdy neodpustim.
Ako sa to mohlo stat? Ako jedna mater dokaze nechat klesnut svoje dieťa tak hlboko? Nepochopim to, nenavidim sa. Ale o moje pocity nejde. Ide len a len o nu. A ja sa o nu velmi bojím.
A mam chut vrazdit. Ist a vystrielat vsetkych tych dospelych ludi, ktorí ponukli decku drogu a udrzuju ho na nej.
