Beznádej

Chcem aby ma niekto pochopil, aby ma niekto počúval...
Od mojich troch rokov sme sa s rodičmi sťahovali stále dokola v rámci jedného mesta, pretože sme boli chudobní a stavali sme svojpomocne dom. Keď som mala 12 rokov, už sme aj s mojim bratom a rodičmi bývali v nedokončenom dome. Rodičia sa stále hádali, mala som na starosť brata, brávala som ho zo školy a bola s ním doma kým neprišli z práce. Nikto sa so mnou nerozprával o tom ako sa cítim. Hádali sa stále a ja som si začala písať denník. Otec sa mi vysmieval že som tučná..ale nikdy som nevážila viac ako 57 kíl...o pár mesiacov na to som ale vážila už 39 kíl. Každý den som skákala na švihadle 4000 skokov, nič som nejedla. Oni si to všimli až keď som už nevládala pomaly ani chodiť a stále som len spala..do školy a zo školy poobede rovno do postele. Dali mi facku a kričali po mne, nútili ma jesť. Nepovedali mi nič mile, nepovedali mi že ma maju radi. Otec mi to nikdy nepovedal doteraz. V denníku som písala že chcem zomrieť. Mama sa nám nasťahovala do izby kde sme boli ja a brat, mala zapnuté rádio a chatovala do skorých ranných hodín...ked som plakala otec sa mi vysmieval že plačem, tak som sa zamykala na záchode a zapchávala si ústa aby ma nebolo počuť...mama podala žiadosť o rozvod, odišli sme z domu do jednoizbového podnájmu, moje detské našetrené peniažky sa použili na prvý nájom...otec mi nadával, že som slizolinka a zradkyňa, niekolko krát u nás na podnájme boli policajti, pád dní po tom ako sme sa presťahovali mí mama predstavila Braňa, hned druhý raz čo som ho videla bol opitý u nás v garzonke. Nikdy som sa mame nesťažovala ale ked videla že som smutná a plačem, jedného dna mi dala facku vyhádzala veci a posielala k tatovi. Po facke ale odišla z garsonky a dva dni sa neukázala. Bol to víkend, počas školského roka, brat bol u otca, on za ním chodil, vtedy mal 7 rokov. Tie dva dni čo som tam bola, som pojedla rozne tabletky v byte a zapila nájdenou bechcerovkou v kuchyni. Mama mávala s Branom v noci v kuchyni sex a ja som to vždy počula, nemohla som pri tom spať. Ked som tie tabletky zapila dufala som, že zomriem, nemala som nikoho kto by sa so mnou rozprával koho by zaujímalo ako mi je...no zostala mi len zima a točila sa mi hlava a povracala som sa...po dvoch dnoch v byte mama prišla...vtedy som mala 13-14 rokov...oznámila že sa sťahujeme do bytu s Branom. Nemal nás s bratom rád, otca som roky nevidela..zle sa mi dýchalo celé roky ...odišla som na internát...počas strednej školy mama nebola jedíný krát v skole na rodičku, ani sa o to nezaujímala. Chodili sme 6 rokov po súdoch a súdnych psychologoch, rodičia sa doťahovali o všetko. Otec mi každé narodeniny poslal vyčítavu smsku. Sudni psychologovia zadržali pár dopisov od neho s tým že neboli pre mna vhodné. Mala som pocit že ani jedného z nich nezaujímam. Po troch rokoch Brano od nás odišiel, mama vtedy plakala mne v náručí, že nemá prečo žiť. Svojmu decku povie že nemá prečo žiť. Od 15 rokov som každé jedno leto pracovala až do súčastnosti aj po strednej škole. Mareka nakoniec zverili po rokoch otcovi, posledný ročník na strednej mama odišla do nemecka a ja som bola na sk sama. Ani starých rodičov som roky nevidela. Neskor som odišla so sesternicou do Anglicka a Irska za vzdialenejšou rodinou. Dva týždne Anglicko a potom Irsko...až v UK u sesternicinho otca som sa dozvedela, že keby prišiel na Sk, zavreli by ho. Vraj obťažoval moje staršie sesternice ked ešte boli malé. Obťažoval ma, spali sme so sesternicou jeho dcérou v jednej posteli, on sa zvalil medzi nás, počkal kým zaspí a začal mi chytať prsia, začal ma chytať tam dole, bola som ako paralyzovaná a začala som sa strašne triasť ale nevedela som sa pohnúť. Mala som čerstvých osemnásť, velmi som sa bála, bývali sme na prasačej farme a kilometre kolo boli len polia a more a kravan v ktorom sme bývali, chcel mi tam strkať prsty, ale neznásilnil ma, pokúšal sa ma osahávať každý jeden deň, dával mi nechutné bozky všetko vždy vtedy ked sa jeho dcéra nepozerala alebo nebola nablízku. Velmi som sa snažila držať sa čo najviac pri nej, ale nevedela som jej to povedať. Raz na výlete autom, ked sme v nom aj spali, sa mi snažil strkať zasa prsty do nohavičiek, odišla som na benzínku a bola tam až do rána. Ked dva týždne konečne ubehli nasledovalo Irsko a potom SK. Nikdy som to nepovedala nikomu okrem jedného psychologa. Povedal mi aby som si rozmyslela či to niekomu poviem lebo som už mala 18 a bolo by to tvrdenie proti tvrdeniu. Ani jeden z mojich rodičov nič o mne nevie, ani take zásadne veci. Neskor po škole som odišla tiež pracovať do Nemecka za mamou. Robila som v inom hoteli ako ona, zohnala som si tam prácu sama. Po návrate na sk sme bývali v hoteli za 6 eur na noc. Celé dni som hladala byty v Bratislave. Až som našla jeden v ktorom bývame dnes. Mame som hladala pracovné ponuky v Rakúsku až som našla jednu, ktorá vyšla. Nastúpila som na vysokú školu, prvý rok mám za sebou, toto sú prvé prázdniny, ktoré som bohužial nezohnala prácu. Odkedy chodím na školu, jediná starosť ktorú mama má ohladne mojej osoby je to či som doma všetko upratala. A ja aj upratujem, ale od nej záujem dalej uplne hasne. Vyčíta mi, že chodí do práce a že mám čo jesť a kde spať. Ja sa ale celý čas od detstva snažím byť čo najskromnejšia vo všetkom. Vždy ked je niečo zle mama ma posiela k otcovi lebo dobre vie že tam isť nemožem. Otec na mna neplatí žiadne peniaze ale ja ani žiadne nechcem od neho. Ked ich nemá dávať z lásky tak ich z princípu nechcem. Mama doma nevarí nežehlí ani nič podobné, ale vyčíta mi, že ked príde z práce ani žrať jej neurobím, alebo že umyjem riady a neutriem ich. To je jediné čo ju zaujíma. Necítim od mojich rodičov žiadnu lásku, cítim sa menejcenná a nechcená a cítim sa tu permanentne nepríjemne. Tak velmi by som chcela aby ma mali radi. Ja som naozaj vďačna za všetko čo mi mama poskytuje ale každý den počuvať že mám čo jesť a kde spať akoby to bolo niečo absolutne nadštandardné ma velmi raní. Tak ako som chcela zomrieť cele roky na strednej škole, znova sa tak cítim, citim sa uplne zbytočná, pýtam sa prečo by som vobec mala žiť a načo. Zasa mám v hrudi nejaku čiernu dieru niečo ťažké cez čo sa mi zle dýcha. Mám pocit že ani mama ani otec sa o mna nepostaraju, potrebujem prácu a asi nebudem môcť chodiť do školy lebo potom sa sama neuživím. Oni mi peniaze nedávajú. Chcem aby ma niekto pochopil. Chcem vedieť či som naozaj taká zlá že sa ku mne tak správajú. Ja neviem čo mám robiť, chce sa mi zaspať a už nikdy sa nezobudiť.