Prišla som sem, lebo dúfam, že tu nájdem niekoho s podobným problémom a potrebujem si ,,vyliať" svoje srdce. S priateľom máme spolu niekoľkoročný vzťah (6+), v ktorom som šťastná ja a dúfam, že aj on, teda doteraz sa, myslím,nesťažoval:-). Náš vzťah je o dvoch odlišných povahách, spoločnom humore a, samozrejme, láske. Zatiaľ spolu nebývame a istý čas asi ani nebudeme. On práve ukončil magisterské štúdium, ja bakalárske. Otázka je, čo teraz? Vie, že prácu v jeho odbore si bez dobrej úrovne angličtiny jednoducho nenájde (a v duchu to viem aj ja). Rozhodol sa preto odísť na rok do Austrálie študovať a pracovať. Pýtal sa ma, či chcem ísť s ním (alebo ma počká a po mojom štúdiu pôjdeme spolu). Povedala som nie, pretože chcem doštudovať to, čo ma baví a neviem, čo bude o dva roky a mala by som výčitky svedomia, keby sľúbim niečo, čo neskôr nedodržím.
Neviem, ako by po takejto informácii zareagovali iné priateľky, avšak zatiaľ to neviem brať príliš športovo a väčšinou pri tejto téme ticho plačem (no ako úplný idiot, ale keď ja to proste neviem zastaviť, som jednoducho citlivka na všetko:-)). Nechcem ho prehovárať, ani mu robiť scény. Je to jeho život a jeho rozhodnutie. Len ma to všetko mrzí a mám zo všetkého strach. Strach z toho, že možno sa už nevráti, strach z toho, že si tam nájde inú (aj keď viem, že máme silný vzťah a verím mu, avšak malý červík pochybnosti vŕta v hlave asi každému z nás), strach z toho, ako to všetko bude a ako to skončí.
Povedal, že rok pre neho nie je doba a že on sa o náš vzťah nebojí. Že existuje skype. Pre mňa je však rok veľká doba a o to väčšia keď viem, že za ten celý rok sa uvidíme akurát tak na skype, keďže domov sa nechystá. Letenky sú drahé a už celkový pobyt tam je finančne náročný. Bojím sa, že náš vzťah takto upadne do stereotypného volania si na skype, na ktorom si poriadne nebudeme mať čo povedať, pretože to bude stále o tom istom. Predsalen, osobný kontakt je osobný kontakt.
Teraz, keď to viem, tak si neviem poriadne užiť zvyšok leta, pretože viem, že o chvíľu nebudeme už spolu. Nejak sa jednoducho nedokážem radovať, tešiť a v hlave mám iba jedno jediné. Jeho odchod. Priznám sa, už mi vŕta v hlave aj výmenný pobyt (erasmus), ktorý naša škola umožňuje. Možno by mi zmena prostredia prispela.
Asi by mi pomohlo, keby tu nájdem niekoho s podobným problémom.
Ďakujem,
Tereza
