Svedectvo o hodnote cloveka

Vzdy som sa porovnavala so spoluziakmi na gympli. Nesiahala som im ani po paty. Postupne som si privodila depresiu a uzkosti, ktore som v tej dobe neliecila. Neodvazila som si dat prihlasku na lepsiu skolu, lebo predsa som horsia ako ostatni. Vcera som sa stretla s tymi uzasnymi spoluziakmi, na ktorych som nikdy nemala. Bolo mi ich luto. Zostali stat osobnostne na jednom mieste. Dnes viem, ze som ich stokrat prerastla a mozno som mohla dosiahnut vacsie veci, no este stale nie je neskoro. Nahanaju sa za majetkom a prestizou. Zabudli a mozno ani nikdy nevedeli, co je to laska, empatia, porozumenie. Vcera to bolo iba o tom ja, ja, ja. Stale iba ja. Ja mam taky dom, taku pracu, .… ale ked som sa ich po jednom pytala, ci su naozaj stastni, nikto nebol. Jeden podvadza zenu, dalsi dlhuje neskutocne peniaze a mohla by som pokracovat. Ja sa nemozem chvalit majetkom. No viem, ze nie som horsi clovek ako ti, ktorym som vtedy podla mna nesiahala po paty. Pisem to kvoli mladym ludom, co sa porovnavaju s inymi. Razte si vlastnu cestu, majte sa radi, budte hrdi na svoje ciny, ale zostante skromni a naucte sa pokore, pomahajte inym. Hovori sa urob to, co ini hovoria ze nedokazes a uz nikdy ta nebude ich nazor obmedzovat.