Neviem, čím to je, ale stále mám pocit, akoby sa tento svet stával zo dňa na deň horším.
Mladí ľudia sa zmenili na narcistické voskové figuríny. "Cool" sú len svalnáči a čo sa týka nás báb, dobre podľa médií vieme, akoby mala taká ideálna žena vyzerať. Ostatní sú považovaní za nepotrebný, nevydarený odpad. Ten, čo má iné názory, módu a správanie je považovaný za divného, škaredého chudáka, kt. nezapadá. Každý rieši len kto mal kedy čo oblečené, najhoršie je však, že to chytá aj staršiu generáciu a bohužiaľ aj moju mamu. Kedysi to bola supermama, dnes sa stále stará, má to ťažke, ale len o naše telesné prežitie. Ja viem, má toho dosť, ale ja nie som pes alebo mačka, že mi stačí hodiť jesť, zaobstarať sa a koniec. Vlastne, dokonca aj mačka má rada, keď ju hladkáme, vtedy tak vyhráva a pes zas krúti chvostom. Naša jediná komunikácia je sťažovanie sa na školu a na prácu, na otca a hlúposti proste. Otec sa vobec o nás nestará, to je no comment. Cez moju mladšiu sestru, kt. má mama oveľa radšej lebo vraj je krajšia a zlatšia, sa predbieha s mojou sesterkou, kt. bude mať v kostole lepšiu oblečenú a učesanú dcérenku. Keď tam idem, cítim sa ako na módnej priehladke a nie v kostole- a to sa týka takmer všetkých. Je mi z toho zle. Ja chodím vačšinou len dozadu do žebračiny, lebo nie som dostatočne reprezentatívna.
Škoda, narodila som sa do tejto doby, kde zmizla láska a nahradila ju sebaláska. Niekedy sa pýtam samej seba, ci to bolo takto aj ked som bola malá, len som to nevnímala. To boli časy, keď som nemusela tráviť hodiny pred zrkadlom, aby som vyzerala aspoň trocha ako ideál (keby som chcela inak, tak by mali ešte za divnejšiu ako teraz), keď sme sa ako deti vonku hrávali a všetko bolo akési úprimnejšie.
Na výzore a peniazoch záleží. Bohužiaľ, ani jedným z týchto darov má Pánbožko neobdaril. V škole sa snažím najviac ako viem, som na gympli, chcem ísť aj na výšku, ale vobec neviem kam, podľa toho, čo mi povedala psychologička, sa nehodím nikam. Neviem naozaj čo, len viem, že chcem pomáhať ľuďom. Ale ako? Peniaze nemám a navyše, sama sebe si pomocť neviem. Asi som tu omylom, len ľutujem, že mama neuposlúchla otca ešte pred narodením, keď chcel, aby sa ma zbavila. Uľahčila by tak život aj sebe, aj mne, ostala by už len dokonalosť, do kt. ja nespadám a ja by som ostala neprebudená zo sladkej neexistencie