Tak toto bude s najväčšou pravdepodobnosťou dlhší a chaotický príspevok.
Po prvé: Moj mozog rozmýšľa tak že chce zažiť všetko (ale nemá na to kapacitu), viem že sa to nedá, ale on to tak chce.
Príklad: Editujem video v editovacom programe, video je dobre spravené, ale keď príde na vkladanie efektov pomyslím si nasledovné: Chcem vyskúšať všetky možné kombinácie efektov, a to preto lebo aj ostatné efekty vyzerajú dobré a chcem ich tam zakomponovať. Problém je že takto by som to video nikdy nedokončil, lebo tých kombinácií sú tisíce.
Niekedy, zase to toho videa pasuje 6-8 efektov, ale ja tam nedám nič a editáciu radšej ukončím, lebo by som tam chcel nejako zakomponovať všetky.
A to ani nevravím ako mi to komplikuje prácu v robote.
Ďalší príklad: Chcem zo všetkého vedieť všetko (alebo aspoň niečo). Sledujem Kvantového Fyzika Michio Kakua, kresťanské prednášky (niektoré myšlienky majú naozaj hlboké, a cítim že sú dôležité a je potrebné si ich zapamätať)
Samozrejme že nie všetko z toho je pravda (dnes je hlavný problém polopravda), ale z tých 2 hodinových prednášok, povedia niekedy naozaj zaujímavé veci.
Je toľko dôležitých vecí ktoré môžu byť diskutované, o ktorých sa môžeme niečo naučiť, dalo by sa povedať že sledujem takmer všetky prednášky (a tie polopravdy v nich a hľadanie pravdy mi vážne lezie na nervy lebo viem že je tam nejaká pravda, ale brodiť sa sa preto toľkými klamstvami). A môj mozog sa cíti tak ako keby ste na klávesnici od počítača stlačiť veľa klávesníc naraz a ten počítač následkom toho zamrzne, alebo sa zasekáva
Zjednodušene povedané: Moj mozog to chce vedieť, ale nemá na to kapacitu to všetko absorbovať.
Všetko sa to začalo asi v 16 rokoch kedy, som prestal žiť v slepej naivite že žiť medzi ľuďmi je krása, možno to má aj niečo spoločné s tým že som dospieval neviem. Ale dovtedy som sa o také veci nezaujímal, nie že by mi to bolo jedno, ale ani som nevedel že také veci existujú. Teraz keď viem že také veci existujú(Bildenberg, Bohemian Grove, Slobodomurári, 11.9.2001, shaolin monks, Venus project,..... atď atď ) , zdá sa mi zlé, a pokrytecké sa o niektoré veci nezaujímať keď podľa všetkého sú naozaj podstatné.
A základná otázka všetkých otázok. Prečo sú ľudia taký aký sú, prečo to málo ľudí ktorý sa rozhodnú správať zle a využívať ostatných ktorý sa rozhodli správať dobre, prečo to tým dobrým môžu robiť?
Tu naozaj neexistuje žiadna spravodlivosť načo sme potom tu? Narodiť sa užiť si života na maximum ako sa dá a nič viac?
Podľa mňa nie sme ľudia máme emócie, pocity, city, empatiu to nás odlišuje od zvierat.
Prečo teda keď máme ľudské emócie a pocity môžu tí ktorý sa rozhodnú správať zle ničiť život iným ľuďom? Kde tu je nejaká rovnováha? Načo sú nám potom nejaké emócie? A to nehovorím ani o psychopatoch ktorý sú takmer bez emócií a empatie.
Prečo sú ľudia "zlý" keď máme emócie, ktoré nás odlišujú od zvierat, a teda mali by sme sa vedieť vcítiť do druhého a do toho čo tomu druhému svojim konaním spôsobím. To je podľa mňa základ ktorý tu chýba ale aj základ ktorý nás oddeľuje od zvierat. Prečo sa teda podľa toho neriadia všetci keď nie sme zvieratá, ale ľudia?
Má to jednu výhodu už sa aspoň nerozčuľujem nad zbytočnosťami, a približne viem čo je podstatné.
Nevýhody: Prestal som sa smiať, a život som začal brať o dosť vážnejšie, proste sa nedokážem zasmiať, začalo to už na strednej, dokázal som povedať vtip na ktorom sa pol triedy smialo len ja som sa vôbec nesmial. Potom sa na mňa celá trieda dívala a hovorili si medzi sebou?: Pozri sa on sa vôbec nesmeje. A aj keď sa oni na niečom zasmiali, ja nikdy vôbec mi to nepripadalo smiešne
V robote som mal preto rovnaké výčitky.
To je asi len jedna desatina z myšlienok ktoré mám v hlave, a to nehovorím o iných oblastiach.
PS: Podľa mňa sa naozaj niečo stalo v tom dospievaní, bol som mladý o ničom som nevedel, svet som považoval sa krásne miesto teraz keď musím čeliť všetkým týmto veciam, nedokážem mať z ničoho radosť. A už vôbec sa nedokážem radovať tak ako som sa radoval keď som mal 6 až 14 rokov. Športujem, ale ani z toho športu nie je radosť. A verte že je pekne nanič keď športujete len pre zdravie, ale pri tom športe nič necítite, žiadna pozitívna energia proste je to len ako keby som chodil doma z izby do izby. Neľutujem sa len hovorím to ako to je. A ja viem že to nie je dobré. Viem že ten pocit keď som bol malý bol správny, že to bola správna cesta.
