ahojte :)Ako tu čítam tie príspevky, tak som sa rozhodla, že sem napíšem niečo tiež. Nechcem sa ľutovať o to fakt nestojím, pretože si prežili aj horšie, ale potrebujem nejakú pomoc. Mám 15 rokov. Od mala som bola tučnejšia ako ostatné deti, ale nič som si z toho nerobila. Nemôžem povedať, že moje detstvo bolo zlé. Nebolo. No čím som bola staršia tým som to všetko brala inak. Rodičia sa začali hádať. Niektoré hádky si pamätám dodnes.V ten čas to bolo ešte v pohode no zrazu ako keby sa všetko zmenilo. Išla som do školy. Nebolo tam zlé, pretože som si tam našla kamarátov, ale čím som bola staršia tým viac sa mi začínali smiať že som tučná, že nič neviem a že som sprostá. Doma to bolo taktiež horšie. Otec odišiel do Francúzka za prácou a mamka začala piť, pretože to nezvládala. A tak to išlo všetko dole vodou. V škole som to brala tak, že a veď nech sa mi smejú mne je to jedno. Stále keď som chodila ku doktorke chcela ma vážiť. Vravela mi, že mám začať menej jesť, pretože v budúcnosti z tým budem mať problém, ale ja som tomu nikdy neverila. Bývali sme v novom dome a aby nebolo málo tak sa stalo niečo veľmi zlé. Bola to taká rodinná tragédia, pri ktorej zomreli obi dvaja rodičia mojej mamky. A tak to začalo byť ešte horšie. V škole ma šikanovali, mamka bola skoro stále opitá, rodičia sa rozviedli a my sme nemali kam ísť tak sme sa presťahovali do toho bytu kde sa to stalo. Chcela som zomrieť, bol to odporný pocit. Našla si frajera. Chvíľu to bolo dobre no potom zas začala piť. On ju začal biť. Ja som to v škole prestala zvládať a tak ma učiteľka dala prepadnúť no nikto nevedel čo sa u nás doma deje. V škole som bola ja za tu najsprostejšiu, najtučnejšiu zas len ja. Šikanovali ma. Ťahali ma za vlasy, olplúvali ma a robili mi nazlosť. Stále sa mi smiali a podceňovali ma. Teraz bývam u babky, pretože mamka odišla za prácou. Nie je to bohviečo, ale je to lepšie, pretože už nepočúvam každý večer plač a krik, ale prejdem k veci kvôli ktorej sem píšem. Keď mamka odišla ja som prišla bývať k babke. Už od mojich 10 rokov som mala v hlave takú myšlienku, aké by to bolo trpieť krásou. Čím som bola staršia tým som chcela viac chudnúť. Stále som sa pozerala na seba a hovorila si, že ak schudnem trocha budem krajšia. Keď som mala okolo 12-13 rokov mala som na pláne po 16 hodine nejesť, ale nikdy sa mi to nedarilo. Tak a teda keď som prišla k babke jedného dňa som sa postavila pred zrkadlo a pozerala sa na seba. Povedala som si, že s tým musím niečo robiť, ale nechala som to tak. Lenže prišlo jedno ráno, ktoré všetko zmenilo. Ležala som na posteli a pozerala sa na brucho. Mala som pocit, že je menšie ako bolo včera večer. Viem je to logické. A tak som si povedala, že začnem menej jesť. Každý deň som jedla menej a menej. Začala som mať depresie a stala som sa vegetariánkou. Zrazu ma začalo napadať toľko výhovoriek na to čo som všetko jedla a pritom som nejedla skoro nič. Prešlo pol roka a mne sa to páčilo, pretože som chudla. Tak som začala cvičiť, behať, korčuľovať sa. Skrátka musela som niečo robiť, pretože niečo v hlave ma stále nútilo. Neskôr som sa začala rezať a nemôžem povedať, že som s tým už skončila. V lete sme mali ísť na svadbu, snažila som sa jesť čo najmenej a keď som sa prejedla mala som strašne výčitky. Našla som si \\\\\\\"návod\\\\\\\" ako to dať von. Začala som zvracať. V auguste som sa nemohla postaviť na nohy tak som si povedala dosť musím začať jesť. JE to strašne na dlho no chcem a veľmi potrebujem nejakú pomoc. Od kedy som začala jesť pribrala som skoro 10kg a nemôžem s tým žiť. MYslím si, že keď idem von všetci si myslia aká som tučná a škaredá. KeĎ niekde idem nedokážem sa sústrediť skoro na nič iba na to ako vyzerám. Myslím, že ak by som nemala tento problém môj život by bol oveľa lepší, pretože by som bola šťastná. Uvedomujem si čo robím, ale môj najväčší sen je asi len to, aby som konečne bola chudá.:/ Nič nechcem viac ako toto. Myslím si, že to by bol pre mňa nový život. Odmietam jesť, zvraciam a režem sa zatiaľ čo moja rodina nič netuší. Ja už neviem ako mám ísť ďalej. V škole to znova začína ísť dole vodou a ja som úplne mimo. Nehovoriac o tom že každý druhý deň navštevujem lekáreň a to už asi aj viete prečo. Chcela by som nejak schudnúť, ale hanbím sa ísť do fitka a viem, že ak tam pôjdem tak už nebudem jesť ani to čo jem doteraz. Poradte mi nejak prosím.
Môj najväčší sen je asi len to, aby som konečne bola chudá
Skús si nájst ako si vypočítať BMI index aj s tabulkou hodnot ktorá ukazuje či si podvýživená, normál, nadváha, velka nadvaha apodobne... je tooho plný net, ... ;)
Ahojte, aká váha pri výške 178cm nieje ešte zdraviu nebezpečná?
Ing aj Kaulitzová
Chápem vás aspoň v niečom oobe, tiež si tým prechádzam... Začala som rped rokom chudnúť, presne tak ako zakladateka tejto diskusie.. pozrela som sa do zrkadla a povedala som si tak toto nie... vždy som bola trošku.. nieže tučnejšia.. ja mam aj celkovo kostru stavanú tak že mam širšie boky... od pasa hore som chudá a stehna mam dost velke od malička.. skrátka jedneho dna som sa rozhodla schudnut.. a zhodial som 7 kg.. tratila menstruaciu z čoho om potom prežívala mega stresy ked som to začal riešit u doktora... moje chudnutie vyvrchoilo ked om sa začala prejedať a mat pocty viny.. riešenie? zvracanie... a to sa potom stavao 2-3 krát týždenne... spamätala som sa, po troch mesiacoch som sa zdoverila mamke, vyhladali sme psychologičku a už vyše polroka sa z toho snažim dosstat... ked prišiel v novembri ten zlom že som sa uvedomila že robim niečo zle, pribrala som za týždeň 2 kg... dvtedy ich neviem zhodiť... asi dva mesiace mi trvalo kyms om sa vobec zmierila s tým že mam o tie dva kilá viac....
Kaulitzová : Nemám za sebou take rodinne pozadie ako ty, ... ja som sa zdôverila mamke ... ale zdôver sa niekomu,... bol to aj pre mňa stres, ist k psychologičke, predtým som musela ist k lekárke obvodnej,... strašne zle pocity čo si o mne pomyslia a podobne... ale... sprav to... zdover sa či už babke, alebo v škole mate určite vychovnu poradkyňu skrátka niekomu to povec kto by ti pomohol vyhlada pomoc, alebo chod rovno k psycholgičke.... Ja som z Popradu, to nieje až tak daleko od Kežmarku, ani nevieš ako rada by som sa s niekym stretla a porozprávala o takýchto vecciah, myslím s rovesníčkou, nie len s mamkou... ak by si chcela môžme sa tretnut KK a PP su blizko ;)
Chápem vás čo prežívate, stále lne riešim ako vyzerám, mam zopár svetlých dní kedy si v zrkadle pripadaám pekná ale prevažujú dni kedy sa karhám, neznášam, trička si prezliekam aj 5 krát kym idem z domu len aby som nevyzerala tučne aby si to o mne ludia nemysleli a podobne. Kaulitzová naozaj by som bola rada ak by sme sa sstretli, strašne dobre by mi padlo pokecať o takýchto veciach s niekym v mojom veku, určite by to padlo dobre aj tebe. môj mail : katarina.bendikova5@gmail.com, pls ozvi sa :)
Ešte jedla vec baby, ktorá mi určite pomohla... našla som si hobby-vášeň-BEH... pred sebou mal polmaraon, za ebou už jeden tiež aj 2.miesto v 10km pretekoch... naplna ma to, rieši to moje komplexy že som si v jeddle dopriala niečoho viac a zamestnáva to moju mysel aspoň na tolko ako to blbe jedlo a chudnutie... Behmi schudnut nepomohol... a to strašne chcem... ale je to jedna zmála vecí ktorá mi robí v živote potešenie :)
Mam 26 rokov a rezanie sa s anorexiou (verim ze uspesne) za sebou. Ked som mala 18, predavkovala som sa a myslela si ze nikdy nebudem normalna. Nechcem to zakriknut, ale dnes som tesne po vs, mam super frajera a katastroficke vizie sa vobec nenaplnili. Jasne, ze anorexia ma nejake nasledky, ale sama aj so spravnymi ludmi sa na tom dokazrm aj zasmiat. Mozno budem vediet aspon v niecom poradit, tak sovomila@gmail.com :)
Ahojte, som na tom uplne rovnako. Mám 14 rokov a a anorexiu mi diagnostikovali este v Aprili.Lekarka sa mi len vyhrazala ze ak nepriberem tak budem musiet byt hospitalizovana.Kvôli strachu zo psychiatrie a nátlaku okolia sa mi podarilo pribrať.Bola som unavená. Každý deň som počúvala naražky na moju chorobu.Vedeli to vsetci.Ucitelky sa ma pred vsetkymi pytali ci som jedla a proste zazerali vzdy ked som presla okolo. Cítila som sa naozaj zle. Ani od mami som nedostavala ziadnu podporu ani nejake pochopenie. Vsetci ma mali a aj maju zaškatulkovanu ako choru hlavu. Teraz naozaj neviem preco Vám sem písem.. možno hladam niekoho ako som ja..možno sa potrebujem vyrozprávať.Momentalne som pribrata a citim sa velmi tucna.Pribrala som len par kil no pre mna je to ako smrť.Keď sa pozeram na chude a štastne dievčata tak mi je do placu. NEVIEM ako sa so sebou vyrovnať. V mojom okoli sa spravam uplne neutralne a neprejavujem nijaky smutok pretoze sa bojim ze by som skoncila na nejakych antidepresivnych svinstvach.. Ak tu niekto je,co by mi rozumel tak prosim odpiste. Dakujem
Ono nie je hlavné len cvičenie. dôležitejšie je stravovanie :) Najlepšie ak to kombinuješ. Skús denne vypiť aspoň 2 l vody, namiesto sladkostí si daj ovocie (jedz ho kľudne do nejakej 15tej hodiny) a skús si namiesto príloh ako sú zemiaky, hranolky, ryža dať šalát. :) Jesť je najlepšie tak 5-7 krát denne v malých porciách, rozdel si to na rôzne časy, a keď na to telo naučíš, pôjde ti to lepšie :)
a dobré je sa do toho teda aj hýbať :)
držím palce, to zvládneš! :)
Ahoj :) ďakujem..No tak už dosť dlho sa snažím do toho fitka dotrepať, ale stále ma niečo nepustí. Dohodla som s kamoškou, že začneme chodiť tak uvidím ako to bude. Chcem lebo aby to už konečne skončilo a aby som sa mohla konečne normálne najesť. A sOm z Kežmarku :)
Aahoj, viem ako sa citis, mal som to podobne.. Nechcelo sa mi ani zit, kazdy jeden gram bol akokeby klinec do mojej rakvi. Len som priberal a priberal, no hroza a este k tomu mix tabletiek ze vraj proti depresi ( oni mi tie depresiu iba viac rozvinuli, ako prva vec po 18 bolo ze som ich vysadil a vysmial.sa.do ksichtu doktorke / neskutocne blazeny pocit :-) / a zacal som cvicit, behat a tak. Nemaj strach zajst do fitka aj ked sama, viem aky je to sprosty pocit aj ja.som robil vsetko sam. Teraz kolko vazis a kolko merias, btw si.este vo vyvine takze je pravdepodobné ze ak.zacnes len trosku.cvicit tak sa vyformujes. Skadial si ??...
