Ako sa dookola nevracať do minulosti?

Príspevok v téme: Ako sa dookola nevracať do minulosti?
oui..

No tak mi poraďte niekto, kto s tým máte skúsenosť. Ako si odpustiť minulé chyby, ako sa v nich prestať stále vŕtať, ako sa stále nevracať v hlave k tomu, čo sme pokašlali, prestať to analyzovať a dokázať sa pohnúť ďalej? Ide to jednorázovo? Alebo je normálne, že mám pocit, že si v sebe konečne niečo uzatváram a vzápatí sa dostanem späť na špirálu točenia sa vo výčitkách a snahe pochopiť, čo som mohla robiť inak, lepšie atď. Viem, že toto nikam nesmeruje, občas si aj hovorím, že je úplne OK nechať to už tak, ale potom nejaká drobnosť vo mne zasa vyvolá pocit, že čo ak som sa nepoučila ešte dostatočne a kým to nevyriešim a celé nepochopím tak budem dookola opakovať stále tie isté chyby...

popravde, ako to sem píšem, tak sa mi až uľavuje, lebo si uvedomujem, aké iracionálne veci sa mi preháňajú hlavou a ako si sama sebe ubližujem, otázka je, ako sa toho naučiť držať? ako zabrániť tomu, aby som sa rozsypala vždy, keď mi niekto trošku rypne do mojich citlivých vecií, ja mám dojem, že už som OK a vysporiadaná a potom príde niekto alebo niečo, čo mi zasa \"sebavedomie\" rozhádže a ja neviem, kam sa pohnúť. predstava, že raz budem tak nad vecou, že ma nič nerozhádže, je asi dosť naivná, či? mňa práve to, ako ľahko som sa dala vyviesť z miery, dostalo do pochybností, nakoľko boli tie moje \"vnútorné poličky dostatočne upratané\", keď sa tak ľahko v nich zasa narobil bordel :)

Maomam a spol, raďte, nejdem viac konkretizovať, lebo toto sa týka viacerých oblastí, no predovšetkým minulých vzťahov, či už partnerských, alebo toho s otcom. Chodím na psychoterapiu, no terapeut nie je vždy k dispozícií, keď mne práve \"drbká\" :)

oui.

dakujem Vam krasne :) stavy beznadeje nastastie nemavam, ale viem, ze aj take pocity mozu byt sucastou zivota. citim, ze som na dobrej ceste a konecne sa po rokoch dostavam k samej sebe, presne ako si Maoam popisala, ale je to cesta zarubana, bolava a miestami som stale neista z toho, co nachadzam. Roky pocuvam, ze si musim viac doverovat a roky som zaroven doma pocuvala sundavanie, ktore ma rozhadzalo natolko, ze som prestala verit uplne. Niekolko nasledujucich rokov zila vo vytvorenej skrupinke, ktora ma sice dobre chranila pred svetom, ale zaroven zabranovala mne ist dalej, ako za jej steny. Myslim, ze sa mi ju konecne uspesne dari burat, ale je to proces plny strachu, predsa len, nie len ja sa mam moznost dostat von, ale mam aj obavy, co bez nej moze prist hrozivo blizko ku mne. Viem, pisem v metaforach, ale to sa tyka tolkych oblasti, ze sa tazko specifikuje. Ale citim, ze toto je spravna cesta, vcera mi pomohlo sa vypisat, neviem urobit hrubu ciaru za minulostou, lebo ta ma tolko fragmentov, za ktorymi treba tie ciary robit, ale kazda jedna, ktoru pridam, ma posuva dalej. Fakt dakujem tym, ktori sa zastavili na par riadkov a zelam vela sil.

Sejla, Maoam, Vas tu sledujem dlhsie a cenim si Vase nazory, drzim paste v zivote. ;) Zvysku rovnako

Maoam

Oui a este nieco: stavy beznadeje ci pocity, ze takto dalej nevladzem, radsej chcem umriet, zajtrajsko silovo nezvladnem - to su vsetko normalne sprievodne javy vyhorenia a faktu, ze TO,co zijes ide komplet proti tebe, ze zijes ci robis veci, ktore ti nezodpovedaju, rsp. mas okolo seba ludi, ktori ta cicaju z energie, neviem.
Je to alarm, ako tvojho tela, tak aj ducha, aby si sa prebrala a zacala to riesit.

Maoam

Oui, myslim, ze toto, co opisujes, pozna absolutne kazdy, kto ma za sebou pohnutu minulost, tazke detstvo a mladost a milion prezitych traum, tazkosti, problemov a aktualne samozrejme detto.
Neviem kolko mas rokov, ale ja sa s tym borim aj v terajsom veku 34r, ale pomaly ale isto dochadzam k zaveru, ze cim viac sa snazim veci riadit ci davat dokopy, tym viac sa mi vymykaju z ruk alebo sa vyvinu uplne inak ako som chcela.
Poznam doverne zufale pocity, nocne mory, pocit, ze vsetko mohlo byt inak KEBY nebolo tych ludi, tych veci bla bla bla.....

Dospela som len k jednemu - ze to aj tak nemame moznost zmenit. To co sa stalo je minulost a cas vratit nemame ako. Ostava iba prijat to, CO sa stalo ako sucast nasho zivota, aj ked sme to nespustili my sami, alebo sme urobili ci rozhodli o niecom nespravne - lebo sme to vtedy lepsie nevedelia alebo sme boli pod vplyvom zufalych stavov, vplyvu negativnych ludi atd.
Ked prijmes fakt, ze to, co sa ti stalo, je proste nezmenitelne, automaticky prides na to,ze jedine, co mozes robit a v com mozes byt aktivna, je tvoja pritomnost. Uvolnit to, nechat tak... Ak to nedokazes s niektorymi vecami sama (napr. vazne traumy), pomoze jedine profesionalny psychoterapeut, ktory ti s tym pomoze a pomoze ti zachytit ta, ked budes davat tie hrozne traumaticke veci.
Nikdy nevies co sa stane, o tyzden mozes byt mrtva, preto zi pre pritomnost.
Aj keby si zacala spracovavat svoju minulost, v skutocnosti by si ju vnimala uz iba ako keby si pozerala film. Videla by si fragmenty zivota, situacie, ludi, roky dozadu......Je to iba film. Nic ine.

To, co jestvuje naozaj, si ty tu a teraz. Fixaciou na to, co bolo, brzdis seba samu a sebe samej kradnes buducnost a hlavne NEZIJES.
Kto zije, zije vzdy tu a teraz.
To, co bude, je podla mna z velkej casti beztak dane (ak si dusa vybera osud pred vtelenim, aspon istu osnovu..), ostatne riad intuiciou, podla nej si vyberaj aj ludi a ostatne veci, ktorym sa chces venovat a Co.
Drvivu väcsinu veci beztak vies, akurat musis najst kontakt sama k sebe, k svojmu ja, k svojmu centru.
Tam je vsetko. Tvoje skutocne potreby, talenty, vasen pre nieco, tam si TY.
Myslim, ze tvojim najväcsim problemom je fakt, ze niekto alebo vela ludi nikdy nevidelo, neprijalo rsp. nicilo TEBA, alebo si nemala nikdy moznost sa naplno rozvinut, roztvorit kridla.
A tak si to daj sama sebe - tu slobodu.
Kasli na druhych. Nikto nezije za teba tvoj zivot. Akurat ti ho riadne dobabrali, ked si sa nemala ako branit. Ale uz nie si decko, takze TY si vyberas ako ludi, tak i vsetko ostatne.
Problemy budes riesit na beziacom base aj v buducnosti, ale uz s ovela väcsim vplyvom na to, co chces a co nechces, co prijmes a co nie, co so sebou nechas robit a co nie.

To sa da iba tak, ze sa zacnes mat rada, napriek tomu, cim si presla a ze si uvedomis fakt, ze drvivu väcsinu negativnych presvedceni o sebe samotnej a ten totalne pokriveny sebaobraz je vysledkom vplyvu inych ludi, ktori o tebe prd vedia a nikdy ta nespoznali, iba pouzili ako hromozvod, pripadne vyuzili, zneuzili, vyber si......

Musis sa odstrihnut, urobit vedome hrubu ciaru a vedome pracovat na tom, na com treba pracovat, aby si sa pohla vpred.

Odporucam davat si realne ciele a riadit sa aktualnymi potrebami.
Nema vyznam stavat si vzdusne zamky ci mysliet XY rokov dopredu.

Skus zjednodusit svoj zivot. Je to lahsie zvladnutelne.

K tomu patri aj vyhodenie veci, ktore nenosis, nepotrebujes, nepouzivas, pretnutie kontaktov s ludmi, ktori ti robia zle, zjednodusenie jedla/stravy, atd, atd, atd a chod vela do prirody......nepozeraj telku nejaky cas, proste NO INPUT; JUST OUTPUT.

A ked, tak pocuvaj svoj vnutorny hlas, intuiciu. Ked si unavena, zariad si aspon trocha kludu, mysli na seba. Druhi na teba mysliet nebudu. Cest vynimkam.

mojpohlad

Fakt asi jedina moznost je snazit sa najviac ako sa len da budovat si uspokojujucu pritomnost.

Je potrebne sa sustredit na veci ktore tvoria tvoj TERAJSI ZIVOT.

Ak budes zazivat vela prijemnych veci v PRITOMNOSTI, neostane ti miesto na zaoberanie sa minulostou.

Blbe moze byt to, ze v pritomnosti sa niekedy neda instantne napravit to, co sa posralo v minulosti :D. Urcite veci proste musia ist spontanne, prirodzene a nedaju sa vyvovalat ihned pretoze to teraz chceme.

lorrines

Ja som dlho robila to isté, tiež som v minulosti urobila nejaké veci, ktoré ľutujem, alebo som niečo neurobila a teraz ľutujem, že som to aspoň neskúsila. Je veľmi ťažké sa niekedy od toho odpútať.
Ja vždy keď prídem na takéto myšlienky a už cítim, že na mňa ide depresívna nálada, poviem si: DOSŤ! Toto už nezmeníš, stalo sa a dôležité je, že si sa zmenila, že vieš, že teraz by si to už neurobila.
Skús to brať tak, čo bolo bolo, teraz je už iný čas, prítomnosť, mali by sme žiť pre tento moment :) život je príliš krátky na to, aby sme uviazli v nejakom negatívnom momente v minulosti a nepohli sa odtial :)
Nič si nevýčitaj! Je naozaj dôležité, snažiť sa to pokazené napraviť, netopiť sa stále v rovnakých chybách ale za každých okolností ísť vpred, s ponaučením :)
Každý človek robí chyby, veľa chýb. Pre mňa to tiež nie je len tak, nemyslieť ustavične na takéto situácie, ale treba sa často nad to povzniesť, neodsúdiť sa.
Dúfam, že ti môj postoj aspoň trošku pomohol, hlavu hore, ži pre tento moment a tvár sa akoby minulosť neexistovala :) len občas z nej vytiahni nejakú skúsenosť

Sejla

oui.. Presne toto aj ja riešim, výčitky, minulosť a dosť ťažké následky. Ja už aj strácam motiváciu ďalej žiť. Za toto sa cítim menejcenná, za moju psychiku a neviem, či ešte nájdem šťastie.. Ale dúfam. Vždy som bola proti tomu, ale zrejme je čas na antidepresíva.