Dobrý deň,
pred 2 mesiacmi som sa rozišla s priateľom. Boli sme spolu 2 a pol roka. Dokonalo sme sa k sebe hodili, rozumeli sme si, dopĺňali sa, bolo nám spolu dobre ale náš vzťah v poslednej dobe nefungoval. Boli sme si ako cudzí, moje city ochladli a zavládol stereotyp. Nevedela som ako ďalej tak som to ukončila. Veľmi ho to vzalo.
No zistila som, že to bola chyba. Uvedomila som si ako veľmi ho ľúbim, že mi chýba a neviem bez neho žiť. Všetko som mu to napísala (osobne sa nedalo) no on chce byť vraj sám. Nikoho nehľadá ani nemá potrebu sa viazať. Svojim spôsobom ma má stále rád, keď ma vidí má chuť sa ma dotýkať a bozkávať, ale nie je to láska. Nič necíti a už ani nechce cítiť :(. Srdce ho ku mne neťahá. Zo začiatku sa nechcel stretávať ale nakoniec to sám navrhol. Boli sme spolu zopárkrát na káve, korčuľovať sa či iba tak pokecať. Sem- tam padla nejaká lichôtka na moju adresu. Nechápem tomu, som z toho zmätená a neviem či dokážem byť už len kamarátka. Na druhú stranu som rada, že s ním môžem tráviť čas aj napriek tomu, že ma to bolí. Naivne dúfam, že sa spamätá , že mu začnem chýbať a vráti sa. Ale ako to, že za tak krátky čas zabudol? Úplne je v pohode. Píše mi veci typu ,,hlavu hore, neopúšťaj sa, život ide ďalej, nemysli na mňa, čas to vylieči....“ Som z toho všetkého zúfalá.
Myslíte, že mám uňho ešte šancu? Mám ďalej bojovať alebo to nechať tak?
