... rozišla som sa po cca 5-6 rokoch s partnerom. Došiel čas, kedy zo mnňa doslova vypadlo" a stačilo ...". Bola som síce veľmi trpezlivá, napriek tomu, čo všetko sa dialo v našom vzťahu, odpúšťala som, tolerovala, dúfala ... verila ... mala nádeje. Ale nepomohlo, vzdala som to ....
Teraz je to už asi takmer rok, čo som sama. Sama som sa čudovala, ako to relatívne dobre znášam, žiaden plač, len racionálne argumenty, že nám to neklapalo, nemalo teda význam vo vzťahu zotrvať. Začala som si uvedomovať niektoré výhody slobody, zrazu som sa nemusela ničomu prispôsobovať, robila som veci, čo ma bavili, nosila som oblečené to, na čo som mala chuť ... veľa ďalších výhod.... Len poslednú dobu zaspávam s úzkosťou, plačom, akosi mi chýba blízkosť človeka, intímna stránka a pod. Viem, že väčšina ľudí by si to už zariadila, ja mám v sebe asi nejaký blok z bývalého vzťahu, bojím sa ísť do nového vzťahu, jednoducho nechcem ani tak nový vzťah, mám obavy, nie som nastavená, ani pripravená na nič nové.... ale chýba by to ostatné čo vzťah dáva :( Som v bludnom kruhu a neviem sa z neho vymotať. (Bývalý sa aj chcel ku mne vrátiť, ale ja už nechcem to trápenie a ponižovanie, fakt mi stačilo, bola som vtedy z toho na dne).
