Mám 46, v 14r. operácia chrbtice, na chrbte hrb, chorá š. žľaza, v 35 reuma, dennodenné bolesti po celom tele. Najťažšie sú tie na duši.
Som na ID, nezamestnaná, hoci chcem pracovať, ID nikde neberú. Prácu som nechala kvôli malému, býval a vlastne stále je často chorý. S rodičmi sa moc neráta, jedni žijú ďaleko, druhí blízko, no nerozumieme si. Mám dve deti 21 a 7. Mladší sa ťažko učí, nechápe, hneď zabúda. Tomu zodpovedajú aj známky. Starší nedokončil školu, tiež sa zle učil, skončil po opakovaní triedy v špeciálnej, učňovku nedokončil. Fláka sa, u policajtov pečený, varený, samé pokuty... Mladšieho nenávidí, doma s ničím nepomôže, kradne, klame. Manžel jazdí MKD, aby nás uživil. Decká ho moc nemusia, nevie si nájsť k nim cestu. Buď sa jaší alebo reve na nich. Mne tiež nechýba. Mne sa odcudzil. Po rokoch som zistila, že s peniazmi nevie narábať, čo začne nedokončí, všetko robí sám ale dvakrát. Štve ma to, lebo máme 14 rokov nedostavaný dom, dlhy a žiadne úspory. Navyše som na všetko sama. Toho zlého je viac.
Najhoršie je prežiť deň. Ráno sa mi ani nechce vyliezť z postele. Ledva navarím, raz kvôli bolestiam, potom kvôli tomu, že sa trápim. Nebaví ma ani venovať sa mladšiemu, najradšej som, keď je preč a doma je ticho. Nebaví ma nič, nemám rada ľudí a hluk. Potom ma to prejde, chvíľu je dobre a znova. Možno, keby som sa zamestnala, nebol by čas rozmýšľať a trápiť sa. Všetko vidím čierne. Nič som nedosiahla, celý život ma sprevádzajú choroby a dlhy a samota. Nemôžem ani odísť odreagovať sa, lebo nemá kto varovať. Dlho rozmýšľam nad odchodom odtiaľto, no nemám na to silu.
