Dobrý deň,
mám 18 rokov a pred rokom aj niečo som sa s rodinou presťahovala do ČR. Toho roku maturujem tu na gymnáziu.
Predtým, ako som prišla do Prahy som mala priateľa, s ktorým som bola niečo cez tri roky s ktorým som sa rozišla- vzťah na diaľku, okrem toho sme sa nezhodovali v zásadných veciach (hlavne vo viere, tlačil na mňa so sexom...).
Teraz mám 9 mesiacov nového priateľa(Čecha- s čím sa moj otec asi nemože veľmi zmieriť)a som s nim šťastná. Vedieme vcelku čistý život (no jasné, že nejaké odvážnejšie dotyky už boli :-) ), máme rovnaký pohľad na budúcnosť, výchovu detí a pod. Mám v ňom istotu...
Moj problém je, že už veľmi túžim po vlastnej rodine. Zároveň ju vsak nemám ako materiálne zabezpečiť,nemám byt, nemám školu... Ja viem, že moji rodičia by mi s tým pomohli, ale neviem, ći to úplne chcem. Chcela by som, aby to bol moj dosiahnutý cieľ, ktorý si sama vydobyjem.
Priateľ mi na to všetko stále povie, źe sme ešte príliš mladí. Doteraz som to brala ako fakt, ale už pár dní nad tým rozmýšľam a nechcem sa s tým zmieriť. Áno, 18 rokov je určite nižší vek, ako je priemer, ale je to naozaj prekážka (uvažujme, že by sme dieťatko mali tak o dva roky, dovtedy by sme sa nejako postupne osamostatnili)?
Myslíte si, že sa dá PLNOHODNOTNE stíhať vysoká škola a rodinný život (chcem ísť na učiteľstvo- viem, že nie veľmi perspektívny odbor, ale taký, ktorý naozaj chcem. Priateľ chce ísť na informatiku).
Máte s tým nejaké skúsenosti? Ja viem, že sa to DÁ ZVLÁDNUŤ, chcem však vedieť, či sa to dá zvládnuť plnohodnotne.
