Môj problém spočíva v tom, že som si s rodičmi úplne cudzia a nemáme medzi sebou žiadne puto. Oni celý život len drú jak otroci, mama sa nezastaví stále len upratuje, nadáva a sťažuje sa ako má toho veľa. Ona by chcela aby som bola taká istá ako oni, prežiť celý život na dedine starať sa o sliepky a okopávať záhradu.
Ja však mám radšej ten mestský život, keď vyštudujem chcem sa hneď osťahovať do mesta...
Ide o to, že som úplne iná ako by ma chceli mať. Otec nevie pochopiť a predýchať, že sa v škole neučím podľa jeho predstáv. Neustále mi nadáva, že som neschopná, nič neviem spraviť, hlúpa, krava, sviňa a podobne. Keď idem raz začas na diskotéku, veď už mám nato vek, zachvíľku 18, som podla neho nočná k*rva a neustále dokola počúvam iba nadávky. V živote som od mojich rodičov nepočula pekné slovo.
V našej rodine je stále iba krik, preto sa zdržiavam doma čo najmenej. Príjem zo školy domov, mama nabehne do mojej izby a začne: "Upratať obyvačku, utrieť prach, umyť podlahy ale hneď!" toto je každý deň. Príde otec a opyta sa ma: "známka?" a to je celá naša konverzácia...okrem nadávania a sťžovania na to aká som...
Stále mi hovoria čo všetko mám robiť a čo nie, už som s toho psychicky zdeptaná, že nemám na nič chuť, ani sa učiť, ani s niekym rozprávať, len sa zavrem v izbe a premýšľam či som na chybe ja, alebo oni..
Čo si o tom myslíte ?
