Som zrútená. Každý deň od svojich rodičov počúvam hlášky typu: ,,Si tlstá, kto by ťa kde chcel!\" alebo ,,Si obyčajná nula ktorá nič nedokáže!\"
Ked som mala 6 rokov a bola som ,,šteňa\" ktoré by chcelo aj celý svet prosila som o dušu aby som dostala klavír a samozrejme aby som na ňom aj vedela hrať. No a tak ma mama prihlásila na umeleckú školu a vdaka tomu som bola od nadšenia bez seba lenže s vekom to nadšenie začalo ubúdať a nakoniec mám úplnú nechuť hrať na klavíri. Stále len počúvam že akí su ostatní bomba klaviristi a že já som len tlsté ľavoruké nemehlo ktoré nič nevie zahrať. Našla som si super koníček pri ktorom sa netrápim ale som šťastná. Tým koníčkom je volejbal. Začala som chodiť na volejbal a chodím skoro každý mesiac na turnaje a mám každý týždeň tréning. Po volejbale som raz jedného dňa prišla domov a dala som mame návrh či by ma nedala na športové gymnázium. No moja mama na to len povedala ,, Moja zlatá, kým sa nenaučíš poriadne hrať na klavíri, nepustím ťa na volejbal!A len tak mimochodom kto ťa táké prasa zobere na ten gympel?!\" A toto ma zrútilo úplne. Šokovalo ma že ma vlastná mama nepodporí v ničom, stále mi aj otec a celá rodina pri mojich 60kg a 167centimetroch hovoria aká som tlstá atd... Bola som úplne normálne sebavedomé dievča ale teraz je zo mňa uzavretá troska ktorá sa skoro s nikým nerozpráva. Moja rodina mi zničila môj koníček ktorý som mala tak rada a nechala ma na klavíri z ktorého nemám žiadny osoh a radosť... Čo mám zo sebou robiť a ako mám presvedčiť svoju rodinu že som schopná skoro všetkého okrem klavíra? :( prosím pomôžte mi .... Za odozvy vopred dakujem a sorry za tú zdĺhavosť pretože len tu si viem vyliať srdce na dlani bez toho aby to niekto vysmial.... (aspoň dúfam) :)
Moji rodičia chcú zo mňa wonderkinda!
ani keby studovala informatiku sa nemusi uplatnit v zivote alebo sa uplatni a bude nestastna lebo bude robit to co NECHCE a nema k tomu vztah presne ako hranie na klaviri!
dieta by malo robit to, po com tuzi, a nie to, co chcu rodicia, aby robilo. Mozno sa prave tym volejbalom nejak uplatni ale hlavne bude stastna.
Rodicia by nemali nutit dieta studovat to, o com si oni myslia, ze raz bude vynasat, by the way, to sa stalo u mna, mama si myslela, ze to co pojdem studovat je super napad, lebo prave vtedy to bolo v rozkvete a ludia, co to robili vazne vyborne zarabali. Az na to, ze kym som dostudovala, cize sa 5 rokov sa situacia zmenila, a teraz dalsich par rokov po dostudovani, uz nikto nestekne po tomto zamestnani, pretoze chcu podniky usetrit a setria prave na tomto.
Takze, som presvedcena, ze dietatu ma byt dovolene, co dovolene, kto su rodicia, aby mu nieco take dovolovali? To ma byt prirodzene, ze dieta bude studovat to, k comu ma vztah a raz bude stastne, mozno s menej peniazmi ako daky doktor a pravnik, ale bude stastne, lebo robi to, co chce.
A k tej športovej škole, súhlasím s Petrom. Naozaj to chceš ? Ako sa s tým uplatnis v živote ?
Nechápem prečo ťa nútia hrať na klavíri, ked nechces. Nechápem, ako ti mozu nadávať do tučných, aj keby si ozaj bola ( povedme keby si mala o desať kíl viac). Myslím že to robia, že to považujú za dobrú metódu na vyhecovanie k vyšším výkonom. Ale už si vo veku, kedy by si mala mať na výber., mala by si mať možnosť povedať, Mami, už nebudem hrať na klavír...btw ako sa im podarilo až doteraz ťa donútiť hrať ?
No myslím, že 60 kg na danú výšku nie je zase nejaký extrém... Btw., moja sestra bola na tom este okolo 18tky rovnako a mozno po 20tke bez akehokolvek pricinenia schudla. (mozno stres cez skuskove na vyske, kto vie...)
Ale k veci: Na mna mali rodicia kedysi tiez strasne vysoke naroky (teraz mam 23), aspon som to tak vnimal - ale s odstupom casu som pochopil, ze niektore veci neboli az take prehnane (ale ked vravis, ako ti hovoria, ze si tlste prasa a podobne, to je skutocne extrem.) a ze im vlastne na mne cely ten cas zalezalo, ze mi chceli pomoct. Ale samozrejme, vtedy to tak nevyzeralo. Tiez mi nadavali, podla mna to bolo vtedy za uplne blbosti.
Velmi dobre si pamatam, ake to bolo, byt v tomto veku (nebolo to zase tak davno), kedy vsetko clovek vnima tak nejako citlivejsie, lebo je uzavrety v takom svojom mikrosvete...
Skus to si to zobrat takto: naozaj chces ist na sportove gymnazium? Je to zase nieco take, ako s klavirom? Co keby si casom zistila, ze ta to nebavi? Nepoznam ta, takze neviem. Ale zober si to tak, ze teraz si hovoris, ako ta to bavi, ale je len otazkou casu, kedy ta to omrzi... Ale ak ta klavir nebavi, tak ani zostavat pri nom nie je velmi spravne.
Preco? Pozri sa na to s odstupom - bude tebe samej o par rokov na tom zalezat? Chystas sa snad zivit hrou na klaviri alebo volejbalom? Ved ide vlastne iba o volnocasovu aktivitu, takze rob, co ta bavi, nemusis zrovna kvoli tomu menit skolu... Mozno to znie celkom drsne, ked ti teraz na tom volejbale tolko zalezi, ja to chapem, isto ta to bavi, mas tam kamosov, ale mozno to nebude dlho trvat a vsetko moze byt inak. Ver mi, zazil som to vela raz.
Nebud smutna a rodicov neber vzdy uplne vazne. Male tajomstvo: kedysi som bral dospelych ako autoritu, ktora je prakticky neomylna. Nie je to tak, ani trochu to neplati. :) Ale zase obcas ich treba pocuvat, lebo maju predsa len cosi odzite.
