Ahojte, chcela by som sa vás popýtať na pár rád a chcem si vypočuť vaše názory. Bola by som rad ak sa vyjadríte, ďakujem.:))
Takže som normálne 17 ročné dievča. Mám pár kamarátiek a kamarátov s ktorými mám dobré vzťahy a veľa známych. Vo voľnom čase chodím von partiou, tancujem a cvičím, prečítam si nejakú knihu a podobne. Cez víkendy občas zájdeme na diskotéku. Jednoducho klasický pubertálny život, nič výstredné nič čudné.
Medzi týmito ľuďmi som uvoľnená, komunikatívna, zábavná, milá, priateľská, prirodzene inteligentná. Proste som sama sebou. Celkovo v spoločnosti pôsobím celkom sebavedomo. Ale..
Je tu ten problém menom ŠKOLA, UČITELIA, SPOLUŽIACI. Nedokážem si vysvetliť prečo sa nedokážem takto správať aj v škole. Akonáhle prekročím prah triedy sadnem si a stáva sa zo mňa utiahnuté, tiché, tupučké dievčatko. Bavím sa len s jednou spolužiačkou, ostatnými nie. V škole sa nedokážem uvoľniť. Som tam úplne iná, niesom tam sama sebou a to ma hnevá. Hnevá ma že ľudia tam, či už spolužiaci alebo učitelia si o mne myslia, že som nejaká spomalená, hlúpa, nevýrazná, nudná, bez názoru..že mi je všetko jedno. Nevadilo by mi to, keby taká som, ale ja taká niesom a neskutočne som nahnevaná sama na seba že sa neviem presadiť. Chcela by som im ukázať, že aj ja som tu, ale niečo vnútri ma stále drží. Mám strach niečo povedať,..nechcem to napísať ale ako keby sa ich..hanbím, pritom v živote niesom hanblivá vôbec. Možno pôsobia na moju psychiku aj tie moje známky, neraz mi už jeden učiteľ, alebo spolužiak povedal, že som tupá. Ale ja sa v tej škole nedokážem uvoľniť, keď sa niečo naučím a v škole sa ma to učiteľ opýta neviem reagovať, ako keby tma pred očami. So spolužiakmi sa mimo školy nestretávam, lebo bývam asi 20 km v inom meste ako oni
Školu navštevujem dva roky, od vtedy sa mi tak neskutočne pošliapalo sebavedomie, že si to neviem vysvetliť. Stále rozmýšľam nad tým, čo si o mne druhý ľudia myslia, neustále premýšľam nad školou.
