Je to depresia alebo som len lúzerka ako milion dalších?

Neviem s týmto problémom som tu videla už viacero príspevkov asi. Mám taký pocit že sa cítím ako zombie. Ako keby mi zdochla duša, som proste chodiaca prázdnota. Nič ma nebavý, nič ma neteší, nič sa mi nechce, najspokojnešia som ked spím alebo som sama. Ludia sa ma pýtaju prečo som permanentne nasratá a smutná. Ale ja im poviem že mi nič nie je, lebo moje zmýšľanie by aj tak nepochopili. Prídem si ako keby som bola príliš komplikovaná alebo čo. Pritom viem že nemám žiadnu vážnu chorobu ani netrpím hladom. Síce čo je bieda už mám 21 a ozvala sa mi hypertenzia a mam zopar šediniek a už rok aj voľaco sa nedokážem udržať na uzde a schudnúť. Niekedy vedome svoje nesťastie zajedám a pritom mi teču slzy po líci, alebo v noci sama v posteli pozerám do blba a placem. Už ani neviem z coho všetkeho. Ráno vstanem skoro o šiestej, už len to ma serie, potom sa horko ťažkp prinutim namalovat sa a nakulmovat vlasy pritom som dakedy milovala pocit starat sa o seba, obeciem si hocico, proste kedysi som si potrpela na podpatky a tak, ale dnes uz len rifle, pulover, kozák, botasky. idem znechutena do roboty tam pozerám kazdu hodinu ked uz bude zaverecna a mozem ist domov, robim v kancli a papiermi, doslova to neznášam, práca v exceli to je pre mna asi najneoblubenejsia cinnost. Mam v pohode vesele kolegine ale aj tie na mne vidia ze som čudná. Málo hovorim, sama od seba sa ich nic nepýtam, nesmejem sa tolko ako oni, som skor sklesnutá. Potom prídem domov natlacim do seba nieco, proste hocico je mi to už po pravde jedno ci skapem v 40 na infarkt, pritom rozum mi hovori aby som sa stravovala zdravo lebo mam ten tlak a chcem byt chudý a krásna znovu raz. Ale ja proste aj tak chytím do ruky fašírku alebo cokoladu a aj tak si dám kavu s curkom, nechápem sa mozog mi hovori jedno a druhé spravím. A ja aj ked schudnem tak potom to hned priberiem naspat lebo sa nedokazem vedome prinutit ku striedmosti a obmedzovaniu a ku pohybu, sem tam ma chyti mania beham kazdy den ale vydrzi mi to max. dva týzdne potom vidim ze som schudla len trošku, alebo co je horsie niekto ma ponukne cokoladou alebo niecim prote na oko velmi chutným a to vo mne vyvolá žranicu potom uz ladujem vsetko rad radom a som tam kde som bola, zase pribratá a nestastná. No stou prácou je to tak, že ja ani neviem co by ma bavilo, ja by som chcela proste zarábat aspon 800 euro a robit co najmenej, lebo som doteraz nenasla nieco co by ma naplnalo a uz asi ani nenajdem. Najviac ma hnevá ze proste som tu na tejto dedine a bez penazi sa z tadeto nijako neviem vyhrabat, neviem vidiet svet, neviem si nic na seba zakupit, lebo zarabam len minimalny plat z roho dam volaco rodicom ze u nich som a zase mam len drobáky na jedlo a cestovné. A hnevá ma to že sa neviem pohnut z miesta. Moj vek je 21 rokov. Na vysokú sa nechystám lebo neviem co cchem robiť, ako hovorím. A po pravde asi na nic suce ani nemám hlavu, vzdy som bola priemerný student. No tak chodim do tejto práci ktoru neznasam, z nej chodim domov ako mumia, najem sa, pozriem serial, vecer sa nudim na fb, a idem spat znechutena a takto to uz ide polroka. A nemám frajera, no a preco? No neviem ak si priznám pravdu tak je to asi preto že sa mi pácia muži na ktorých nemám. Sama by som cchela pekneho, nie tučneho a muža ktorý neni nula ako ja. A nemam ani prilezitosti stretnut muža nejakeho velmi kde. Na diskoteky nechodím lebo nemám na to, najblizsie tu je len male mestecko. Ale uz som bez muža dva roky, a asi som aj monotone zvyknut na tento stav. Už sa ani nepovažujem za pritazlivu a nemam ani naladu na tie opletacky s chlapom, pri sexe som mala aj tak vždy blbí pocit lebo mam strie na stehnách a mám kus bruško, a bez make upu sa nepovažujem za peknu. A hlavne mam neskutocnu fobiu z otehotnenia, deti nechcem mat , vobec ich nemám rada. Preto mam doslova paranoju z toho ze este aj ked som braa antikoncepciu som vzdy mala obavy ze co ak otehotniem a tu antikoncepciu uz brat nechcem lebo ak by som este viac pribrala tak by som to uz nezniesla a zrutila sa, sice ja si niekedy myslim ze som sa už zrutila lebo niekedy mam taky den alebo výkend ked som sama a revem a neviem prečo. Pereto ma ku psycháčovy ani neposielajte, to ja im neverím a antidepresiva brat nechcem zase len dalsie lieky co ma oblbnu a stlstnem z nich. Neviem ci mi vobec viete poradit asi som už strateny prípad. KAMAratky uz velmi nemám, teda prakticky uz nemám lebo sa odstahovali takze len chat, a druhá je uz v chomute takze uz na mna zabudla. Ja som už len taký cvok domaci, aj ked ma niekam volá brat z lutosti, idem niekedy ale vacsinou ostanem doma ani neviem preco, mam kopec malickych mindrákov, mam akne nie nejake hrozne ale vadí mi to lebo uz mam 21 a stále si musim dat na tvár nejaku omietku aj ked sa namalujem a upravim ludia mi hovoria ze som velmi pekná ale ja tomu neverím, lebo viem ze bez mejkapu som priemerna baba bez tváre. A neviem tu sa nedá ani nič robit na dedine, je tu chudoba, bieda, siva priemernosť v tajných snov snivam o luxuse, aj ked viem ze ho nikdy nezazijem, nikdy nebudem vidiet bali, hawaj, maledivy, monaco, sant tropez, nikdy nebudem štíhla, krásna, úspešná žena. predsa len to by som musela ináč zarábať, ja nechápem ako moze byt niekto spokojny len tak ze žije tu má trošku na rožky, nikdy neuvidi druhy koniec sveta, nebude si moct kupit krásne veci. Mna tato mizeria tu serie, rozmyslam v kuse ako sa vybrabat. lEN SA uzatvaram do seba, rozmyslam, nemam chut na rozhovori. hUTáM ci sa od juna zase dat na chudnutie, ale uz som maximálne demotivovana tými xy neuspechmi a zlyhaniami zo samej seba. Zase mam tých sprostých 68kg/173cm a kysnem a nic, Už som rozmyslala ci si kupit nejaku trápnu knižmu motivacnu ale ja na tie keci ako secret a coehlo neverím vobec, tak neviem ako riešit tento stav. neviem ci to je už depresia alebo len proste nechuť do života. je to dlhé asi si to ani vela ludi neprecita, no tak asi tak. Ach :/