Dávnejšie som sem uverejňoval svoju spoveď, ale znova vás prosím o radu, začnem úplne od začiatku, ako to bolo odmalička, aby to do seba nejako zapadalo. Moje trápenie sa začalo už v detstve, keď som si užil pomerne dosť bitiek od mamy, ale to isté musel absolvovať aj brat, ale ako bol starší, samozrejme si už nič nedovolila. Medzi 6-9 ročníkom ma na škole šikanovali, doteraz o tom nevedia moji rodičia, keďže oni sa o mňa nikdy nezaujímali, nemal som dôvod im o tom rozprávať. Podpory by som sa nedočkal ani v tom najmenšom ohľade. Ešte pred tým bol bratov stav kritický a vyzeralo to na možnú samovraždu, k psychiatrovi prišiel v poslednej chvíľi. Už 12 rokov sa lieči na schizofréniu. Základná škola bola u mňa len o poňižovaní a hlavne o tom ako prežiť ďalší deň. Nakoniec som k mojej radosti prežil a základnú školu dokončil, našťastie už tých úbožiakov nemusím stretávať.
Čo sa týka financií, boli sme na tom aspoň tak, aby bolo zaplatené za byt a mali na stravu. Vzťahy rodičov neboli ideálne, ale našťastie tam neboli až tak závažné hádky alebo niečo. Už v období po základnej škole sa u mňa začali rozvíjať depresie a sociálna fóbia. Čo sa týka strednej, najskôr som do jednej dochádzal ale bolo to veľmi zlé. Psychicky sa stav zhoršil a bol som na dne. Nakoniec som zmenil školu. 1.ročník som prežil, pretrpel, zažil milión trapasov a čo ma asi tak bolelo bolo to, že to boli vcelku super ľudia a z nikým som sa neskamarátil, bol som rád, že som vydržal sedieť v lavici.
Ďalší ročník som vydržal chodiť asi 4 mesiace. Potom to prasklo a odvtedy je to neskutočné peklo. V rodine sa začali neskutočné hádky, finančne sme boli na dne, brata medzi tým zrazilo auto. Dostal som sa k psychiatričke, začal chodiť do školy individuálne, nakoniec som to aj tak nezvládol. Prepadol som z dvoch predmetov. Zo skúšok som bol v enormnom strese, ale učiteľky si všimli že som na dne a doteraz nechápem, zľutovali sa nado mnou. Jedna mi dokonca radila, čo mám krúžkovať, za ďalší predmet sa prihovorila za mňa riaditeľka. Ale tým to skončilo, ďalší ročník som už nevydržal vôbec. Mám 20 rokov a dokončené 2 ročníky na strednej. Už vyše rok som doma, skončil som na invalidnom.
Liečim sa na depresie a ťažkú formu sociálnej fóbie. Rodičia sa rozviedli, žijeme zo zdedených peňazí, otec rozvodom prišiel úplne o rozum, momentálne je v stave keď hrozí aj samovražda. Býva u matky, ktorú neustále terorizuje a od rána do večera sa len hádajú a ničia. A berie jej peniaze, ktoré má odložené na iné veci, medzi ne patrí aj pohreb. Otec si prácu nehľadá, má nejaké zdedené peniaze, tak sa spolieha na to, vôbec netuším čo bude s nami keď sa to minie. Už ma nebaví chodiť k starkej, stále počúvať len ich hádky, ako zle skončíme a podobne. Strašne mi to odoberá silu. Bratov stav je veľmi zlý, choroba sa u neho ako by vekom zhoršuje a jeho chovanie je niekedy na úrovňi malého dieťata. Psychiatrička radila už len to, že budem musieť ísť do nejakého útulku alebo internátu, brat niekam do ústavu. Otec ten je už v stave, keď by ma samovražda neprekvapovala. Doktorka radila len hospitalizáciu, ale na to nemá nik odvahu, dohnať ho tam aj nasilu.
Otec sa rozviedol pre psychickú chorobu mojej mamy, chorobná žiarlivosť a aj iné veci, nakoniec som sa dozvedel, že mama trpí niečim podobným ako je schizofrénia. Ešte pred vyše rokom som si myslel, že jeden môj člen rodiny zomrel prirodzenou smrťou, nakoniec som sa úplne náhodou dozvedel, že sa obesil. Mám pocit že som totálne prekliaty. Ale stále verím v zmenu života. Podarilo sa mi pri jednej príležitosti spoznať kamoša, chodievam s ním von ako to len ide často, aby som nebol v tom depresívnom prostredí.
Ja neviem ako ísť ďalej, mám svoje sny a túžby. Chcem si tú školu dokončiť, aj keď moje psychické rozpoloženie je akurát tak na zrútenie. Chcem zlomiť rodinné prekliatie a žiť raz normálny život. Máť prácu a čo si najviac želám nájsť tú svoju vyvolenú, z ktorou by to bolo všetko úplne iné.
Bojím sa, že sa dočkám samovraždy a totálne ma to položí. Prosím poraďte...
