Napadlo mi založiť túto tému, keď som prispela do "Keď sa oči stretnú". Odjakživa mám velikánsky problém hľadieť človeku do očí, keď sa s ním rozprávam a keď hovorím ja. Keď rozpráva on, bez problémov naňho hľadím. Nenavykla som si na to dokonca ani po vyše dvoch rokoch terapie, na bývalého psychológa som pozerala veľmi zriedkavo (teda do očí, ináč som si ho obzerala viac než dosť, však je doosť atraktívny:). A už ani nehovorím o terajšej terapeutke, však k nej chodím "zatiaľ len" 4 mesiace! Aj nová psychiatrička mi zapísala do správy, že "kontakt redukovaný, pohľadu do očí sa vyhýba".
Tento problém nemám pri rodine, priateľke a kamarátoch. A ináč ani za boha. Je to pre mňa ohrozujúce, hoci mi je jasné, že takto to musí vyzerať, že snáď klamem, alebo tajím niečo hrozné. Viete mi poradiť, ako si na to navyknúť? Len sa proste premôcť a čumieť na človeka (primerane, samozrejme), kým to "neprelomím"? A ide to vôbec prelomiť?
Pozeranie človeku do očí pri reči
Mimulus- tak sa nikomu do oči nedívaj.
Mer, podľa mňa, ľudia, keď sa im do očí nedívaš, postupne dôjdu k presvedčeniu, že ich nepočúvaš. :o) Niektorí, alebo skôr niektoré, ťa začnú potom drgať, aby sa tvojej pozornosti dobrali.:o)) Keďže pozornosť je to, čo nás oživuje a robí nám moooc dobre. Ja sa pri počúvaní skôr usmievam, nemyslím, že je až tak dôležité niekoho hltať pohľadom. Proste počúvam a vytváram v sebe náležitý postoj....to je pre toho druhého to najpodstatnejšie. Keď rozpráva o smutných veciach, snažím sa ja zostať pokojná a prirodzene veselá, tak ho svojim spôsobom premodelovávam. Keď bude druhý krát rozprávať tento príbeh, bude v ňom už aj táto moja vnútorná radosť a jemu bude o poznanie lepšie. ;o))
To je pre mňa to najpodstatnejšie v takýchto situáciách...nie rozmýšľanie...čo si o mne myslí, keď mu nehľadím do očí. :o)) Ale jasné, že pokiaľ by sa jednalo o nejakého moc príťažlivého muža, tak by som sa červenala tiež a veľmi rýchlo zabudla na správne postoje. :o))))
A či sa dá na to navyknúť?? Nemyslím, že je to niečo, čo by ťa malo trápiť. Podľa mňa je skôr zlé, keď sa človek zmení nasilu v nejakého asertívneho blba, ktorého neurazíš, stááále sa usmieva a to, čo ti ukazuje , je len maska. To už radšej niekto otvorený, čo sa nehanbí prejaviť sa...najmä svoju slabosť. ;o)
No musím Ti napísať, že naozaj neviem či mám aj ja tento problém ale občas sa mi to stáva - ale hlavne pri ľuďoch ktorých mám rád takže asi budem opak Teba :)
