Žena a záchranná služba

Odosobnit sa da, neskor si na to zvyknes. Ale nemala by si byt velmi citlivy typ.

Keby som bol zdravy,tak by som bol profesionalny vodic kamionov,alebo zachranar,ale mam epilepsiju.Skoda.
:-(

no uz ked teraz nad tym takto rozmyslas tak nie.

Z tvojho prispevku mi nie je celkom jasne akeho zachranara mas presne na mysli. V kazdom pripade, ludia co sa profesionalne pohybuju vo svete zachranarstva musia byt praveze trenovani na to, aby sa vedeli odosobnit, aby vedeli akceptovat, ze su situacie,ked nemozu zachranit vsetkych a vtedy musia vediet ake su priority, tito ludia musia mat v hlave jasno, ze sice su na zachranovanie, ale nie su spasitelmi sveta. V zasade plati, ze je to stresova a psychicky narocna praca, lebo tito ludia su konfrontovani smrtou, caso pocitom bezmocnosti a stretavaju sa s nasledkami nasilia, nepravosti a podobne. Okrem toho, mas sluzbu, v ktorej sa ti prave niekoho nepodarilo zachranit a uz je hlasenie o inej udalosti a zachranarsky tim uz vyraza v plnej sile na nove miesto. Toto neber ako strasenie, ale ako realitu. Je to praca, kde si clovek musi sam vybudovat obranne mechanizmy, lebo popri praci ma aj sukromny zivot. Da sa to kym je clovek mlady, kym ma nadsenie a hlavne na urcity cas, dlhodobo skor nie. Neskor moze nadsenie vystriedat apatia a otupenost

zachranarov posielaju ku beznym pripadom, k opilcom, fetakom, k mensim urazom atd.
ku zavaznym pripadom, kedy prichadza do uvahy smrt alebo uz je pacient mrtvy, posielaju zacharnku s lekarom, nie zachranarov.

ale áno odosobníš sa. treba myslieť na to, koľko životov si zachránila a koľkým pomohla a nie na to koľkým si nedokázala pomôcť.

Pamätaj si však jednu vec, nikdy sa neodosobníš, ak Ti pod rukami zomrie malé dieťa.

áno je! choď do toho!