Nepriebojnosť

Ahoj
ja som veľmi hanblivá. Neviem sa rozprávať s cudzími ľuďmi. Keď som medzi svojimi spolužiakmi tak je to v pohode. Ale ako náhle ideme s niekým cudzím von neviem čo povedať a bojím sa že sa strápnim. Preto nemám ani veľa kamarátov. V dedine v ktorej bývam nepoznám nikoho v mojom veku, kamarátka s ktorou chodím vonku býva v meste a aj keď niekde ideme vždy je iniciátorkou ona. Väčšinou aj ideme aj keď občas si vymyslím výhovorku aby som ostala doma. Ale aj keď sa ideme niekde von zabaviť vždy ideme len ona ja a ešte jedna jej kamoška a keď už niekto príde k nám tak len s nimi sa rozpráva ja stojím na boku. Som introvert a väčšinou sedím doma. Ale keď mi spolužiaci rozprávajú čo všetko s kamarátmi zažili, aký mali skvelý víkend tak im závidím. Mám napríklad problém si nájsť brigádu, je mi trápne sa chodiť ľudí pýtať a nemám ani nikoho kto by mi niečo poradil. Mám pocit že som tým sklamala rodičov. Aj keď sa s mamou väčšinou nerozprávam aj keď ja by som veľmi chcela len ona má takú povahu. Preto väčšinu času trávim sama v izbe lebo keď som s mamou v jednej izbe tak vždy si nájde niečo na mne čo je zle. Aj keď sa tvárim že mi to je jedno ale je to presne naopak príliš si beriem veci k srdcu hlavne tie čo mi povie mama. Neviem si predstaviť čo budem robiť keď skončím strednú. Som nepriebojná a nemám kamarátov. Myslíte si že sa to časom zlepší ?