Mám 15 rokov, a od malička som bola strašne tichučký človek. Nikdy som s nikým nejak nekomunikovala, bola som strašne hamblivá, hambila som sa pozdraviť dokonca aj susede.
Teraz keď som už "vyrástla" som si začala uvedomovať viacero vecí. Že táto moja mlčanlivosť neprospieva. Ja proste nedokážem rozprávať v spoločnosti viacerých ľudí, nedokážem sa rozprávať s osobou ktorú poznám krátko. Jediná osoba s ktorou sa dokážem baviť je moja najlepšia kamarátka. Pri nej mi je jedno že či trepnem úplnú blbost.. Ale ked som vonku s nejakým chlapcom, tak vtedy mi to robí veľký problém. Som stále ticho, odpovedám jednoslovne, a som v strašnom kŕči že niečo pokazím, že trepnem nejakú blbosť a že bude všetko zle.. :( Mám v sebe akoby nejaký blok, ktorý nedokážem prekonať. Veľa krát som si vraveôa že to musím zmeniť, že sa nemôžem báť rozprávať, ale to nejde. Jedna baba mi povedala že takto sa správa psychicky týraný človek... Ale ja sa proste rozprávať hambím. Pretože neviem povedať ani R, a bojím sa že sa strápnim. Nejde to proste prekonať..
Mám nejakú psychickú poruchu?? Ako si s tým poradím? :/
Veľmi málo rozprávam
tiez mam s tym problem a to mam 20. Teda bavit sa s ludmi az taky problem nemam (ako kedy a ako s kym), skor problem je, ze vravim malo. Uz ked mam hovorit viac, je to pre mna stresujuce a dost neprijemne. Naposledy ked som sa bavila takto s priatelom, zacala som vela rozpravat a dostala som sa do takeho krcu, mozno az uzkosti, ze vravim isto nieco zle, alebo komplikovane, ze to nema zmysel.bolo mi az do placu z toho aka som. Je to odporny pocit. neviem co s tym
Aj ja som bol mlčanlivý a tichý. Naviac som hovoril strašne pomaly. Ale našťastie som si z toho nič nerobil. Mal som množstvo kamarátov, ktorým moje mlčanie nevadilo. Hovorili, že síce hovorím málo, ale keď niečo poviem, tak je to buď veľmi múdre, alebo veľmi humorné.
proste si placha a este k tomu aj mlada. no a k tomu prospieva aj tvoje rackovanie, hanbis sa, aby ta nevysmiali. ale nikto nie je dokonaly. ostatnych tiez zaujimaju tvoje nazory, preto by si sa mala naucit ich prezentovat. ja som mala spoluziacku ktora koktala, dychala akoby prave dobehla maraton a dokonca bola aj celkom oblubena. nehanbila sa za to a kazdy ju tym padom bral normalne. proste ked ostatni uvidia, ze dokazes komunikovat a obhajit si svoje nazory (nech su akekolvek, na tom nezalezi), tak ta budu brat ako normal cloveka. no ked budes stale ticho, nevyjadris sa, zacnes ich nudit a nebudu mat o tebe vysoku mienku a nebudu chciet s tebou ani komunikovat.
áno, z vlastnej skúsenosti môžem potrvrdiť, že sa to časom bude len zlepšovať... ja som bola asi do tých 15 úplne presne taká, ako píšeš... ani so spolužiakmi, s ktorými som chodila už x rokov do školy, som nebola schopná sa normálne baviť, a všetci okrem pár kamarátok ma mali zafixovanú ako tú, čo je stále ticho :D a to pritom odprírody nie som až taká tichá, skôr naopak, niekedy sa mi huba nezavre :D iba musím byť vo svojej koži. ešte keď som išla na vysokú, tak to so mnou nebolo bohviečo, len ťažko som sa zoznamovala, ale teraz mám 22 a už je to oveľa lepšie, dokážem sa baviť aj s cudzími ľuďmi (ak sú mi sympatickí, tak fakt úplne voľne, ako by som ich poznala celý život). akurát s väčšími skupinkami ešte nie som úplne stotožnená :D ale aj to bude, takže neboj - treba len si stále opakovať, že ti nikto hlavu neodhryzne, ani keď povieš hlúposť, a že nie si o nič horšia od ostatných, a že u väčšiny ľudí ti beztak môže byť jedno, čo si o tebe myslia :) a ono sa to poddá
Nie je to psychicka porucha, to sa nemusis bat. Si jednoducho introvert, toto je uplne bezne a potyka sa s tym vela ludi. Mas len 15, ver mi, ze vekom sa tzv. "otukas", ziskas co to na sebavedomi a budes vediet rozpravat aj s neznamymi. Asi nikdy nebudes niekto, kto za vrchom stola bavi spolocnost, ale vekom sa to podla mna zlepsi. Teraz mozes skusat chodit do spolocnosti, aj ked budes ta tichsia, nech tvoja kamaratka zavola svoje kamaratky alebo chodit von so spoluziakmi. Zvyknes si na nich, budes sa menej hanbit a tym budes aj viac rozpravat.
Skús sa dostať do nejakej partie, ktorá je úplne odlišná. Neviem Ti v tomto až tak úplne poradiť ale podľa mňa by Ti pomohol pobyt na internáte. Mne osobne sa tak tak veľmi páčilo, že som niekedy nešiel aj 3 týždne domov.
Toto nie je psychická porucha - dá sa to naučiť a potom neskôr to už nebudeš riešiť :)
