Mám 16. Niesom ako ostatné decká. Rodičov mám rovedeních od mojích 4 rokov. Nikdy som nepoznala aké to je.. mať rodinu. Mamina si pred dvoma rokmi našla priateľa a vtedy to začalo. Odchádzala odomňa, nezaujímala sa o mňa začala piť a dokonca ma kôli nemu aj prvý krát udrela. Bolo to najhoršie obdobie môjho života. V 14-15 rokoch premýšlať dennodenne nad samovraždou ? Veď aký má život zmysel, keď vlastná matka odmieta svoje deti. Po roku snahy otvoriť jej zalepené oči som si uvedomila, že to nemá zmysel a musela som sa zmieriť s niečim, čo mi každý deň ubližovalo. Je normálne aby si ma mamina kupovala ? Keď okrem peňazí mi nikdy nič nedala.. nespomínam si na deň kedy ma objala, dala pusu, povedala Ľúbim ťa.. A môj tatko ?ten mi síce pomáhal a za to mu ďakujem do dnes, ale pred 4 mesiacmi sa na mňa, aj môjho brata vykašlaľ. Odvtedy som s ním nehovorila. Závidím deťom, ktoré majú oboch rodičov, ktorí im dávajú všetku svoju lásku a pozornosť. Jediná vec, ktorú chceme s bratom na Vianoce je zmena priezviska.. A teraz, ako mám odpustiť rodičom ? Dá sa to vôbec ? Ako sa mám zmieriť so svojím životom ?
Chcem a pritom viem, že nikdy mať nebudem.
aj rodicia su len ludia. aj oni robia chyby. aj oni maju rozne tuzby a sny, ktore sa im nesplnili. nikto ich neucil byt spravnymi rodicmi. aj ich rodicia boli nejaki a celkom urcite neboli dokonali. chyby totiz robime vsetci. robis ich aj ty a budes ich robit do konca zivota.
aj moji rodicia sa rozviedli, aj mna si otec \"kupoval\", aj ja som mal pocit, ze sa mi ani jeden z nich nevenuje a nemaju ma radi. aj ja som myslel, ze im nikdy neodpustim, lebo mna navyse aj riadne drali.
az ked som sa stal sam otcom pochopil som, ake je rodicovstvo tazke povolanie. naozaj je to ta najtazsia makacka, aku si clovek moze vziat na plecia. moje deti su zatial male, este mame par rokov do puberty, ale je mi jasne, ze to najhorsie nas este len caka.
vsetci rodicia svoje deti miluju, lenze deti su taki mali sebecki smradici: chcu stale viac a len a len pre nich. nemyslia vobec na to, ze aj mama alebo otec su len ludia a tiez si chcu oddychnut, zabavit sa, stretnut s priatelmi, venovat sa cinnosti, ktora ich uspokojuje alebo si plnit svoje potreby a tuzby. je tazke uspokojit vsetky detske potreby, lebo su nekonecne.
kolega ma dceru, ktora k nam obcas zajde pohrat sa s nasimi detmi. ma tiez 16 rokov ako ty. ustavicne sa stazuje aki su jej rodicia strasni, ako na nu kaslu, ako sa jej nevenuju (je jedinacik). pritom ked pride zo skoly, nepohne prstom. obidvaja rodicia chodia do prace a ked sa z nej unaveni vratia, caka ich spinavy riad, nevyhodeny smetny kos a bordel v celom byte. o jej izbe ani nehovorim. slecna skratka nepohne doma prstom, ale ustavicne len vyzaduje. ked je u nas a toto jej vysvetlujeme, tak ma tisic vyhovoriek preco to nerobi. dokonca je presvedcena, ze ked raz za mesiac utrie prach vo svojej izbe, tak to uz doma pomaha.
tym som chcel povedat, ze je velmi lahke kritizovat rodicov, ale tazke je rodicom byt. ovela lahsie je trocha sa premoct a tym svojim rodicom ulahcit. ked sa mama vrati do uprataneho bytu, urcite to oceni, bude si to vazit a cas, ktory by stravila upratovanim ona sama, mozno venuje tebe. skus ty sama nieco vymysliet, cim by si jej urobila radost. cestu k sebe mozeme najst len vtedy, ked sa o to pokusime vsetci. to znamena aj ty. drzim ti palce.
Kazdy clovek to ma svojim sposobom tazke.
