Liecim sa na depresiu a uzkost niekolko rokov, tolko chodim aj na terapiu. A zacinam si uvedomovat, ze by som snad bez depresie uz nevedela zit a nechcem sa z nej dostat. Co si o tom myslite? Existuje este niekto taky?
Zostat v depresii
ja mavam obdobia smutku alebo depresie (podla testov u odbornika) ,casto myslim na smrt a na zabitie, mozno by som mal brat lieky ale nestoji mi to za to.Radsej sa raz pri tych pocitoch zabijem ak ma uz nebude chciet nijaky psycholog napriklad kvoli tomu ze mam take pocity ,tomu davam nadej este.Depresiu mam z vonkajsich podnetov a situacii ktore zazivam,z neuspechu v zivote a neviem to vyriesit ani ak mi je chvilu dobre jednoducho situacia nema riesenie ani za "triezva" neviem ako si zariadit zivot a preto akceptujem smrt ak bude nutna a ak so mnou uz nikto nebude chciet komunikovat tak tak ako je dana tema tiez radsej ostanem v depresii.
to co su "psychomatika"? Farmakologiu ovladam vyborne, ale o "psychomatikach" nikde pisane nebolo :-DDDDDDDDD
skuste:::pomozte si:::citajte na internete::knihy doktora Ferdinanda Bartu, proti rakovinova kúra doktora Gersona,ktora lieci vsetky chroby,citajte knihy o surovej strave, o detoxikacii ladvin sodou bikarbonou
o vycistení criev klystyrom::: asi cudne,ale ak si myslite,ze to nesuvisi s depresiami,ste na omyle
prajem rychlu ulavu a uzdravenie
tiež som sa liečila na depku a dostala som sa s toho. Užívala som aj lieky antidepresíva a psychomatiká. A som tu. proste tomu nemôžeš podľahnúť.
depresia je hnusná choroba a vieš čo je všetkého schopná??? Keď sa neliečí alebo odmietáš liečbu to je jedno, tak v budúcnosti môže skrátiť život. Môžeš dostať infarkt, mozgovú príhodu, probémy zo štítnou žľazou a všetky tie choroby sa na seba naviažu a zabiju.
pan.d myslim, ze si vsetkym dokazal aky si psychicky chory a nemusis spamovat temu, ktoru myslim vazne. Je mi luto, ze mas nahovno prispevok z ID, ale ja za to nemozem a este raz ti pisem, ze ja ziadny nepoberam.
Maoam dakujem. Na terapiu chodim tak raz za tri-styri tyzdne, ale neviem si predstavit zit uplne bez nej. Viem, ze je depresia svina, tiez niekedy skriabem steny. Ale ja si uz akosi bez tychto vykyvov neviem predstavit dlhsie casove obdobie. Mozno su to prave tie lieky, ktore u mna sposobuju to, ze mi je to tak akosi vsetko jedno. Volakedy, kym som nebrala lieky som sa vedela paradne rozculit, dnes sa mi uz proste neda. Lieky ma tlmia a mozno tlmia aj moj chtic k zivotu.
Tak zostať bez terapie by bolo strašne ťažké zatiaľ i pre mňa, to hej. Po dvoch rokoch ma síce vyhodil prvý psychológ z terapie a strašne ma to zasiahlo; s novou psychologičkou sme si sadli... Ale raz bude treba, jasne. Neznamená to, že chcem zostať neschopná poriadne sa vysporiadať so životnými problémami/situáciami len preto, aby som mohla zostať v terapii:)
humedina: čo by som dala ja za to, aby som mohla prestať chodiť k psychiatrovi. Vidíš a to mám tak skvelého psychiatra, že lepšieho by som mať ani nemohla, ale radšej by som bola, keby tam nemusím.:-) Ale pozri sa na to takto, oni sa z tvojho života vytratia, možno dočasne, ale vytratia a iní prídu a dodajú tvojmu životu iný zmysel. Prajem veľa, veľa síl..
ale da sa urobit napriklad to, ze by sa to dialo postupne, postupne ta zaclenovat do normalneho zivota, do normalnych povinnosti, skola/praca, postupne opät prevziat zodpovednost atd., sedenia by si mohla absolvovat aj nadalej, ale nie uz tak casto, ako teraz, ak teraz chodis napr. na sedenia kazdy tyzden, tak postupne predlzovat intervaly, napr. kazdych 14 dni ale mala by si moznost s terapeutkou prekonzultovat, co sa v tvojom zivote deje a proste by ta niekto pocas tej prechodnej fazy sprevadzal, aj lieky nemozes vysadit zo dna na den, mozno na nich budes do ko nca zivota, mozno sa neskor budu dat znizovat davky
mozno teraz ti je este ako-tak s tou predstavou, ze nemusis uz viac nic robit, je o teba postarane, je ti tak 'dobre', ale roky budu bezat a ked budes mat nejakych 40,50 a viac, budes bilancovat a ....
ak mas pocit, ze chces nieco zmenit, tak sa do toho pusti a kludne to prejdi aj s tymi odbornikmi, kazdy psycholog len uvita, ked sa pacient konecne zacne prebudzat a je ochotny nieco so sebou a svojim zivotom robit
myslis zavislost na konkretnych ludoch a ich pomoci
blbe na tom celom je, ze takto sa nikdy nestanes samostatna a dostatocne silna, aby si svoj zivot vzala do vlastnych ruk a bojovala
ale na to treba najprv dozriet