Toto bude dlhy vylev a kto nema zaujem ho citat cely, moze zacat 3. odstavcom, resp. druhy celkom vynechat. Poznam sa uz dlhu dobu s jednym dievcatom cez net, presne je to 3,5 roka. Byva velmi, velmi daleko a preto sme sa stale nestretli. Okolnosti su dost zvlastne - hned zo zaciatku, ako sme si pisali sme sa do seba "zalubili", posielali sme si sms a planovali sme stretnutie, lebo sa totiz vyskytla taka moznost. Bola akurat vo veku, ked sa dievcata uz zvyknu zaujimat o chalanov. Z velmi hlupej necakanej udalosti to napokon nevyslo, ja som bol sklamany, ona tiez a navyse z jej strany zacali ubudat sms aj spravy na chate, co ma este viac polozilo. Casto opakovala, ze na lasku cez net neveri a nechce nas vztah drzat v rovine naivnych predstav. S odstupom casu som jej dal za pravdu-
Takze po dlhych mesiacoch som sa zmieril s tym, ze ostaneme len internetovymi kamaratmi, ktori si budu vymienat pohlady tykajuce sa ich spolocnych zaujmov a tiez radosti aj strasti zo zivota. Ak mam ale byt celkom uprimny, to co som k nej citil ma tak uplne nepreslo. Vzdy som jej aspon mierne daval najavo, ze ja svoje city povazuje za viac nez len "internetove mat rad", ktore ona nepovazuje za skutocne. Urcite si teraz celkom opravnene kladiete otazku, preco som sa radsej nepohol dalej. Na to existuju dve vysvetlenia - 1. - len tazko sa mi dari najst niekoho, kto by mi vyhovoval, asi som jednoducho prilis narocny. A hoci sa tak aj obcas stalo, no z pochopitelnych dovodov tie dievcata uz mali priatela. Kamaratok mam teda relativne dost (no ako sa to vezme, som introvert, takze vseobecne s vela ludmi sa nestykam, ale medzi tymi ludmi su dievcata, ktorym asi vyhovuje moja zvlastna povaha), no nic, co by smerovalo niekam hlbsie. 2. - stale mi obcas da najavo, ze jej na mne zalezi a ze sa so mnou chce stretnut, cim moje city drzi nazive. A to hlavne v poslednom roku. Volame si asi tak raz za mesiac, no prevolame spolu tak najmenej jednu hodinu, obvykle tak 2. Totiz obaja mame ten isty blby problem - mame paranoidnych rodicov. Nepytajte sa preco, ale az doteraz nebolo mozne sa stretnut. Teraz som uz vsak dospely a nasi mi veria, takze mozem ist len tak sam prespat niekde o XY km mimo domu. Samozrejme, nie priamo ku nej.
Takze situacia je takato, mam 19 a ona skoro 17 a ideme sa stretnut vo vacsom meste. Stravime spolu asi tak 2,5-4,5 hodiny, to bude zalezat od okolnosti. Co od vas ocakavam su nejake rady, skusenosti atd. Ona totiz uz rad sa takto s jednym chalanom v tom istom meste stretla, je naozaj velmi, velmi pritazliva (no vobec nie je ten typ, co by vystavoval svoje telo, navyse je krasna aj zvnutra), a tak o zaujemcov nema nudzu. No ignoruje ich alebo si z nich aj robi srandu, lebo kazdy z nich ma nejaku vadu (napriklad jeden typek ju pozyval von uplne kazdy den a to niekolko mesiacov), viem si predstavit, ze bezni chalani nemaju tolko odvahy, aby ju niekam pozvali a ona sama od seba o vztah neusiluje. Takze viete si predstavit, ze chcem, aby sa so mnou citila naozaj dobre. Viem, ze treba byt prirodzeny, ale nechcem to ani tak celkom ponechat nahode. Rad by som pocul nejake rady. Myslite, ze je dobry napad ist do kina? Ked ja mam pocit, ze by som sa s nou dokazal rozpravat aj cely den, ale co ak znervozniem ak ju uvidim a nepojde to tak lahko. V tom pripade bude asi to kino aj dobry napad. Tiez neviem, ako sa vlastne s nou mam zvitat. Hodi sa objatie? Lebo ja si nie som uplne isty, co citi ku mne (v tom ako sa voci mne prejavuje su paradoxy, ako ste si iste vsimli), a tak neviem, ci by to nebolo na nu prilis. Kludne sa vyjadrite aj k tomu, co si myslite o tomto vztahu, lebo hoc sa snazim byt vo vacsine oblasti zivota racionalny, tak v tomto je mi jasne, ze je to uplne mimo mojho rozumu.
Cenim si kazdu osobu, co si to precita cele a skusi mi poradit. Urcite sa nemoze stazovat, ze som prezradil toho malo =).
