Moj prvy vazny vztah (aj ked uz davno nepatrim k dvadsiatkam). Od zaciatku sme si hned "sadli", po polroku sme zacali spolu byvat a teraz to bude rok, co sme spolu. Ten prvy polrok bol fajn, ale odkedy spolu byvame, je to cele akesi zle. Je mi jasne, ze prave tym spolocnym byvanim sa ukaze, aky je ten vztah. Ale nam to ide akosi zle, aspon z mojho pohladu. Napr:
Zoznamili sme sa s rodinami. Rodicia, surodenci, to ide celkom fajn. S kamaratmi to je trochu ine. Ja si s vacsinou jeho kamosov celkom rozumiem a snazim sa nejak medzi nich zapadnut. On si s nikym z mojich kaamratov "nesadol" a mam pocit, ze sa ani nejak moc nesnazi aspon v ramci slusnosti komunikovat.
Co sa tyka sirsej rodiny, ta jeho a nasa su diametralne rozdielne a ani jeden sa v okruhu rodiny toho druheho neciti moc prijemne (ine vzthay, ina komunikacia, ine sposoby a navzajom nam je to cudzie). Neviem si predstavit vzajomne fungovanie do buducna, ked budeme obaja sucastou rodiny toho druheho.
Dalsi problem je, ze ked sa hadame, tak sa vlastne hadam len ja. Nehovorim, ze sa chcem hadat alebo taketo situacie vyhladavam, ale ak sa vyskytne situacia, ze nemame na nieco rovnaky nazor, tak ja sa snazim argumentovat svojim presvedcenim, ale on na to nic nepovie, len sa zatvari, akoze ja som blba, ale aj tak nech sa vykecam a on sa "obetuje" a prisposobi sa tomu mojmu nazoru. Ja nechcem presadzovat len svoje, ale ak mi niekto neda protiargument, nemam moznost priznat, ze mozno sa mylim a taketo jeho spravanie ma zneistuje.
A dalej niekedy mam pocit, ze ma chce tak nejak napasovat do svojej predstavy o tej svojej "vovolenej". Niekedy chce, aby sme vsetko robili spolu, aj veci, ku ktorym ja nemam moc vztah alebo sa na ne necitim. A niekedy zase chce mat cas pre seba, ked to vyhovuje jemu. Je to o kompromisoch, to mi je jasne, mnohe veci som vyskusala kvoli nemu, nieco je v pohode, nieco jednoducho nie je "moja salka kavy" a on nedokaze nejak prijat, ze v niecom mozme fungovat oddelene, lebo jeho predstava je, ze to budeme robit spolu.
Skratka je toho akosi vela, co nefunguje. Ak nadhodim rozhovor o niecom, tak zrazu uz to problem nie je, ale aj tak sa to stale opakuje. Uz to ani neviem rozlisit, ci je to o tom, ze "nam to neklape" alebo je to len to zvykanie si a zosuladovanie sa navzajom v zaciatkoch spolocneho zivota.
Hocijaka rada, ci postreh ma potesi.
