Poznate ten pocit? Ked sa roky len snazite a snazite a v konecnom dosledku ste sami tak ci tak. Ja uz ani neviem kde je problem. Mam 23r a citim sa ako starena. Životné povinnosti splnene - skola, praca, pravidelne domace a zahradne prace. Spoločenské povinnosti splnene -desiatky kruzkov, desiatky pokusov, cestovanie, sebavzdelavanie, sport, zdrava strava, charita. Povinnosti do buducna - deti, dochodok. Co mam este urobit. Vzdy som bola sama. Vlastne som taka ta ,,nemastna neslana,,. Taky ten o nicom stred vsetkeho. Nechcem to rozoberat podrobnejsie, v konecnom dosledku je vysledok jeden. Na skolach sama, v praci sama, v zivote sama, na kruzkoch sama. Nejde o to,ze som nejaka zla, proste som fajn, porozpravam sa s kazdym, povazuju ma za rozumnu, milu, inteligentnu. Netreba nacriet hlboko do hlavy aby som vedela, ze to nie je vsetko. Neviem prist na to, kde je ten problem. Proste nikdy nevznikne taka ta ,,chemia/chut/puto,, alebo ako to nazvat aby som nadviazala trvale priatelstvo a chodila s niekym von. Ja neviem. Chodila som na serm. Co je podstatne uzky vztah s ostatnymi. Bolo to fajn ale nikdy som neprekrocila ten prah toho zapadnutia. Nie som vtipna, neviem robit srandu a tak. Som len proste mila a rozumna. Nic viac. Vzdy som sa strasne unavena citila z toho vsetkeho. Z ludi. Doma to kedysi bolo velmi tazke a to mi akosi zmenilo zmyslanie. Takze aj ked som sa snazila strasne bavit s ostatnymi, tak ma to vrcholne obtazovalo. Bolo to take umele. Ja som posobila umelo. To nie som ja. Ja sa vlastne velmi nerada tesim, lebo viem, ze vela veci tu je velmi zlych a citim sa strasne zle ked sa tvarim ze nie su, ze proste radsej zatvorim oci a bavim sa, pricom ten cas mozem naozaj zmysluplne vyuzit. Nevie zo mna vyjst nejaka spontanna veselost. Som len taka mila. Tak mi vravia. Ano, kolki to maju tazke a ziju. Ved aj ja zijem. len sama. Neda sa donekonecna nadejat, skusat. Posledny rok som rezignovala. Proste som si povedala ok, tak som samotar. A tvarim sa, ze ma vsetko bavi samu - jazyk, behanie, citanie, kreslenie, cestovanie. Mam v sebe akesi divne idealy, ktore tu neplatia. Napr. som bola rozcarovana ako si kolegyna velmi rychlo zbalila nasho manazera. Nechcem ju sudit ale je velmi naivna, barovy typ. A viem, ze tam o nic hlboke medzi nimi nejde. Teraz sli spolu do kupelov. Zdalo sa mi to pod moju uroven a akusi ludsku hrdost ale ten kto sedi doma som ja. Takze zase som ta zla ja. Boze, vsetko su to take malichernosti. Vzdy si poviem, najdi si radsej pracu, zamestnaj mysel ale to sa neda stale takto. Vidim, ze si iba nahovaram, ze som spokojna. Uz ma tie veci nebavia robit, uz ma nebavi stale skusat a skusat. Zase je vonku pekne a ja sedim sama. Lutujem sa hej. No kolko vychadzok sama som absolvovala. prva fajn, druha fajn, tretia uz horsie. O com to cele je. zase sa pripojit k nejakym ludom, tvarit sa ako ma ohromne zaujima co vravia, tvarit sa ako ohromna zabava je s nimi. Poznate ten pocit? Poznate, ked viete, ze nie ste ziadna hodnota?
Na okraji spolocnosti
Ja tiez nie som ludomil. Ludi, okrem nablizsej rodiny vobec nepotrebujem, Poslednych 9 rokov okrem skoly (cize spoluziakov) a prace (kolegov) neprichadzam do styku absolutne s nikym, ked neratam predavacky v obchode. S manzelom sme spolu vzdy sami a to nam uplne vyhovuje. Ty mas 23 rokov, cely zivot pred sebou, zase si toho tolko prezit nemohla v tvojom veku:) Najdi si priatela, ktory tiez nevyhladava spolocnost a mozete byt stastni sami so sebou, ako sme aj my s manzelom.
medarda, nikde z tvojich príspevkov necítiť, že by tvoj "priateľ" mal o teba čo len malý záujem. čo ťa tu drží? ty tomu hovoríš priateľ? zbaľ švestky a choď. hneď zajtra :)
Medarda
Čoby sme nevedeli, aký je to pocit, presne viem o čom hovoríš. Vačšinu ludí to baví, bezpredmetné kecanie a kvázi vtipný humor, ohováračky, vychvalovanie sa, tvária sa, akí sú v pohode a majú dobrý pocit už len z toho, že sú medzi ľuďmi a sú super spoločenskí. A ja som mnoho krát hrala tú ich hru, ale v skutočnosti ma to nebavilo. Chcem niečo REÁLNE, skutočné, pravdivé, od srdca.... A z časti sa mi sem tam darí, keď vnímam svet z trochu iného uhla. Prijala som fakt, že je len úzky okruh blízkych priatelov, ktorý ma vie pochopiť. Musíš len nájsť správnych ľudí, ktorí sú tebe podobní. Ja viem, že je to ťažké, ale práve preto musíš byť viac v spoločnosti a viac hladať. Verím, že aj ty nájdeš ľudí, ktorí ti budú rozumieť.
uz nechcem nac,vzdy pri mne po case,ked si uz najdu odvahu,poukazu na moje chyby a ja uz nepotrebujem,aby ma niekto ponizoval..nechapem preco to cinia,bo ja im nie
na hadky uz nemam sil,ludi je tu vela,ale zial ani jeden ,kotry by s tebou chcel riskovat hlbsi kontakt,dla mna je pre nich lepsie odsudzovat,ako prijat teba za cloveka,ze je to tak ?
Nie nie, ja strach nemam, ja uz aj ked idem do spolocnosti tak absolutne bez nejakeho strachu, obavy. V pohode, v klude, odsedim si/odstojim si/odrozprávam si a hybaj z tade prec. na nejake velke sklamanie si nespominam, len take ludske talafatky ked si ludia klamu, nedodrzuju slovo a pod. ale to je vraj normalne. ale takto to znie presne : ,,inac sa zblazni,,. niekedy sa citim ako blazon. zostal zo mna dost nervak. ale to su take amoky ze som schopna zabit ak by mi niekto prisiel do rany. zacala som ludi dost trapit - ostane mi kamenna tvar a neznesu moj pohlad. to ide akosi samo. mam pocit, ze si myslia ze im vidim az na dno duse. co aj vidim.
zmenit povahu. ako? kedysi som mala take snahy. este pocas puberty, byt niekym kym nie som. to moje prave ja vzdy vyplava po case na povrch.
formula: ja nemusim mat vsetko tip top. ani nejde o to, ze si ludi nepustim k sebe. voilá, dvere mam otvorene, povypravam im o mojich dennych starostiach, vypocujem si ale to nestaci... to ani nechcem. nechcem nikoho uz pocuvat,mna to uz nebavi. niekedy by som chcela kamaratku/ta, o ktorom nic neviem, nepotrebujem ani meno, povolanie, rodinu, zaluby. proste nech len je co robit, nech je spolocna sranda a nech nie sme zbytocni. ale mas pravdu, von som ja este nikoh nevolala. hm, asi som ani nechcela ist von. ale to je dobra otazka. mam sa nad cim dnes aspon zamyslat.
hanadeka: iq som si kedysi merala ale bolo na moj vkus prilis vysoke a chleba z neho aj tak nezlacnie. to ze ho mam vysoke nic neznamena.
nechceli ste niekdy spoznat uplne ineho cloveka? s ktorym proste svet dostane iny rozmer, ktory vybocuje z parametrov idealu, s ktorym sa trebars aj do krvi pohadate ale na dalsi den je to zase ok. teraz nemyslim zivotneho partnera ale proste kamarata/kamaratku. cloveka.
Ludia s vysokým iq mávajú často nizsii eq. Nevedia sa vžiť do iných, svet vniaju cez racio a nechápu prečo sa ludia nechajú tak ovládnuť emóciami.
ahoj Medarda
presne si ako ja,nemas nahodou vysoke IQ ? ja ked som si svoje zmerala,prislo mi z toho zle,dla mna to je asi na vine tomu vsetkemu,vlastne urcite.Vsetky moje kamosky s nizsim IQ su vydate a stastne,ja nie.Neviem sa uvolnit,neviem mysliet ako ony,je mi moj sposob premyslania na tarchu.Nenavidim sa za to,bo mi nikto nerozumie,ci ked "kricim",alebo ked som ticho.Radsej som sama a nikoho neotravujem so sebou,aj tak si sama sebe leziem na nervy.Aj ty,ze ?
Som rozvedena,ale aspon viem preco,so mnou sa neda existovat normalne,bo rozpravam nie normalne..
Povedala by som že si akceptovala že si samotár, je pokrok. Lebo sa uz nepretvarujes. Ale, nájdi si spôsob ako nebyť sama, lebo ty si tvor spoločenský, len so svojským vkusom. Skús si najst aspoň pár priateliek na trávenie voľného casu. Ale take pri ktorých sa nemusíš pretvarovať. A skusaj a hľadaj lebo ľudí je plný svet a väčšina je nedobrovoľne osamela.
Také it easy. Nemusíš mať všetko tip top, nemusíš mať upratane, nemusíš byť vždy milá aj ked na to nemáš náladu, ludia tá nebudú mat radi kvôli týmto veciam. Radšej buď sama sebou, a ak nie si spokojná s nejakými svojimi vlastnosťami, zmen ich, ale bud sama sebou, nepretvaruj sa, nepotlacaj sa. Ja tiez nie som vždy pohotova a vtipná ako by som chcela byť, ale vo co go? Su snáď ostatni vždy perfekni? Polož si otázku, prečo máš rada niektorých ľudí? Snáď kvôli tomu že su cistotni, že su inteligentni? Máš ich rada preto že znamenajú niečo pre teba, že ťa podržali, že sa s nimi dobre cítiš. Buď tu aj ty pre niekoho, pustí si ľudí bližšie. Možno sa bojis vzťahov lebo ti niekedy niekto komu si verila ublížil. Áno, aj takí su ludia, to je to riziko, ale niektorí takí nie su, a pre tych sa oplati veriť ľuďom. Koľkokrát si niekoho zavolala von?
Inac, k tomu, ze nevies sa usmiat lebo vzdy sa deje nieco zle, tak to je jasne, ale to by som silne odporucal zmenit povahu, lebo ta to znici.. Alebo ak budes skutocne na okraji smrti, tak si to zistis/uvedomist :)
Ono je pravda, ze je naokolo vsetko zle.. Ale neexistuje aby sa nieco zmenilo s tym, ze sa zacnes stresovat atd. Pointa je, byt pre SVOJE okolie OK, tj. zit normalne, atd iste chapes co myslim.. Svet sa da zmenit jedine tak, ze zmenisme seba, tj. nase okolie..
