Smrť

mne pred rokom a mesiacom zomrel velmi blízky človek, a stále je to hrozne tažké..
a ten STRASNY pocit, ze uz ho nikdy neuvidim, neporozpravam, ...

Nuž, ľudia budú umierať... tak to proste je. Čím skôr to pochopí každý z nás, tým lepšie pre neho aj pre okolie. Ja som to chvalabohu už pochopil

Môj vzťah ku starkej bol asi viac ako len ku starkej mala rakovinu a ťahalo sa to rok a pol ja som k nej prestala chodiť a sem tam som jej zavolala proste som sa jej vyhýbala . Ale ked som bola menšia bola som u nej stále učila ma násobilku a ..... ! A naši sa rozviedli a mama ma partnera no a ten mi na jej pohrebe povedal že ma mala rada aj napriek tomu aká som bola hubatá žije snami asi 4 roky nemám ho rada !! Nikdy som nepochybovala o mojom vzťahu ku starkej že ju ľúbim a ona mna on ma teraz dostal do takej situácie že naozaj ma nemala rada neznášam ho za to čo mi povedal !!!!

zewa-suhlasim treba vážiť si každú chvíľu, ktorú môžeme prežiť s tými, ktorých máme radi -žiť naplno -vyrovnať sa s tym že naši milovany nie su tu -odyšli, no tie spomienky nam nikto nikdy nevezme.....

Pred polrokom mi zomrela sestra, mladá, len tak z ničoho nič doma odpadla a viac sa neprebrala. Zostali tu po nej dve detičky - v čase jej smrti mal mladší 2 mesiace a starší tri a pol roka... Doteraz sa čudujem ako som to vtedy mohla zvládnuť - bolo sa treba postarať od deti, vybaviť so švagrom pohreb, postarať sa o rodičov, ktorí sa zosypali a ešte tu boli aj moje deti a manžel.... Vtedy mi veľmi pomohli aj príspevky ľudí z iného diskusného fóra, kde som sa vypísala zo svojho žiaľu... Prešlo pol roka a nie je hodiny, aby som si na ňu nespomenula. Ale zmieriť sa s tým nezmierim nikdy, učím sa s tým žiť, boli sme si blízke, to jej miesto zostalo prázdne a sotva ho niekto nahradí...Chýba mi a to nehovorím ako veľmi chýba deťom... Ten smútok si musí prežiť každý po svojom a musí nájsť spôsob ako v sebe spracovať ten žiaľ.. Najhoršie obdobie pre mňa bolo asi mesiac po pohrebe - vtedy som si začala naplno uvedomovať realitu, že už tu naozaj nie je a nikdy nebude... Stále som čakala, že mi zavolá ... Ešte aj teraz mám chvíle, kedy ma smútok premôže a vyplačem sa do vankúša, ale tie intervaly sa pomaly predlžujú.. Chce to čas, veľa času... Jedno som si však po jej smrti uvedomila - život je nevyspytateľný a preto si treba vážiť každú chvíľu, ktorú môžeme prežiť s tými, ktorých máme radi.

Tak smrt svojho syna by som nerozchodil nikdy, skoncil by som asi v ustave.

Neda sa prene povedať -(že najhoršia )-ide o to aky vzťah k danej osobe maš -(u mna to je tak že obaja rodičia .)Ale niečo ine je smrť dieťaťa ,,,,,,,,,, :(

Ja mam radsej zivych ako duchov, nastastie mi nikto taky dolezity neumrel. Najhorsia je strata mami.

V podobnej situacii som aj ja traz-pred 3 mesiacmi mi tiež zomrel velmi blizky človek -nieje dna ,aby som na neho nemyslela -preto asi tie sny .Vidim ho stale ,akoby tu stale ešte bol medzi nami -moc mi chyba (boli to na duši ).Viem že to chce čas ale..... Mixela držim ti velmi palce .

elly a čo jej bolo ?? Opísala si to tak ako by si povedala práve to čo prežívam ja . A ten sen ja som mala dačo podobné ale myslela som si že som to mala len od úzkosti a stresu .