Chcem Vás poprosiť o nezainteresovaný názor.
Môj niekoľko ročný problém spočíva v tom, že niekedy pred rokmi (cca3r.) sa mi zdalo, že môj manžel sa nechá „zneužívať“ vlastným bratom a to vo veci opatrovníctva detí. Od vtedy, vlastne od začiatku sú vzťahy chladné a z povinnosti z mojej strany. Ja viem, že on tie deti má rád aj oni jeho, od malička bol s nimi, ked bol slobodný, prakticky všetok svoj voľný čas trávil u nich a robil im „rôzne službičky“. Lenže ja som mala pocit, odkedy sme spolu, že ich rodičia (jeho brat+manželka) si na ten „luxus“ zvykli a berú to ako samozrejmosť, čo išlo zo začiatku na úkor vzťahu a našich vzájomných dohôd, kedy on im nedokázal povedať nie. Situácia sa relatívne ukľudnila až po tom, ako sa stretávame raz za týždeň na obede u svokrovcov alebo na chate a viac nič. Len ja mám pocit, že jemu to nestačí, chce budovať vzájomné vzťahy intenzívnejšie (ale službičkami?). Ja by som mala najradšej „kľud“ ako doteraz, keď som zvolila „odstup“ a nemusela pravidelne riešiť potreby iných ľudí na úkor našich vlastných (svokrovci majú deti skoro každý víkend u seba, ale ich to teší, žijú s tým, to je ok). Myslím, že nemám problém pomáhať iným ľuďom, až na tento prípad, keď mám pocit, že niekoho dobrá vôľa sa zamieňa s povinnosťou a samozrejmosťou. Vlastné deti zatiaľ nemáme, ani moji súrodenci, chápem, že každý sa potrebuje odreagovať, vypadnúť, viem že aj mne v budúcnosti isto dobre padne, keď budem mať nejaké dieťa, že mi ho niekto občas povaruje, aby sme mohli ísť aj za zábavou, alebo záujmami, ale nemienim to brať ako samozrejmosť ani zo strany starkovcov, nie to vlastných bratov! Tak kde sú podľa Vás tie „zdravé hranice? Ako to funguje vo Vašich rodinách?
Ďakujem za Vaše názory. Pekný deň prajem.
Švagor a jeho rodina
pokúsim sa nenechávať komunikáciu v tejto veci výlučne na manžela, keďže to zasahuje do domácnosti obi2ch. nepovedala by som, že sa im nevenujú, len sú "hrdo naučení" od svokrovcov a dodičov (boli aj od manžela)... ďakujem za Vaše názory. Pekný deň
Alžbeta, mne nepríde nič divné na tom POVEDAŤ švagrovcom: -Povarujeme vám deti maximálne 2x do mesiaca, ale len vtedy ak nám dáte vedieť pár dní dopredu.-
A tiež im predsa kľudne môžeš povedať NIE (čím skôr sa to naučíš povedať úplne bezdôvodne a bez výhovoriek, tým lepšie pre teba) nech si svoje plány zrušia a sedia doma s deckami. Prečo nevezmú deti so sebou, čo také strašné robia? A keby si im naznačila, alebo aj úplne surovo povedala, že sa svojim deťom teda moc nevenujú.. okrem urazenia sa je i možnosť, že by sa nad sebou fakt aj zamysleli. Neskúsiš to?
naposledy ma "dojalo" toto dieťa mi zahlásilo, že cez víkend idú ku nám, lebo nemajú kam ísť (starkovci sú preč), lenže ja o tom nič neviem, rodičia si zatiaľ nedali námahu sa opýtať, či nám to vyhovuje.
teda nevadia mi deti, ozaj sú zlaté, ako deti, ale prístup rodičov a ich branie niečoho, čo samozrejmosť nie je...
sama mám 2ch bratov a kedykolvek môžu somnou rátať a takisto som im veľmi vdačná a vážim si, ked niečo pre mna urobia, ale nikdy by som si na to nezvykla a nebrala to ako samozrejmosť!!!
mám z nich pocit, že keď im spravím raz službičku, budú ma s tým otravovať stále a pravidelne a o to nejako nemám záujem
:-( (svokrovci si ich tak naučili, že hocikedy sú im k dispozícii)proste chcem mať v tomto odstup. manžel si ich v minulosti naučil, že hocikedy ked si zmysleli, že si vyrazia, on im bude k dispozícii, prekročilo to moju únosnú mieru, momentálne mi vyhovuje takýto odstup. len na ako dlho... vadilo mi to, že mali niečo v pláne, nedomysleli a vyvolávali, aby sme vyzdvihli deti a čakali na nich, kým sa vrátia. manžel si zneužívanie neprizná. rodinu mám úplnú, aj rodičia sa o mna dosť starali, aj rodinné vzťahy sú rôzne, ale to je o inom. neviem aký kompromis zvoliť, aby nás to nerozdelovalo (aby nebol z môjho prístupu nešťastný). niekedy dávno som mu vyčítala, že nemá "vlastný život", že žije "život rodiny svojho brata", že im "robí poskoka", že hocikedy sa na mna kvôli nim vykašle, možno z toho pramení táto nechuť a neochota. fakt sa cítim zle, neviem čo so sebou v tomto robiť. preto Vám ďakujem za Vaše názory.
Alzbeta, oprav ma, ked sa mylim, ale on pochadza z plnohodnotnej rodiny a Ty mas bud rozvedenych rodicov, alebo sa Ti v detstve moc rodicia nevenovali a nedavali doraz na budovanie rodinnych vztahov(samozrejme neodsudzujem, sama mam takeho partnera)Mne na tom nepripada nic divne. Ak by Tvoj manzel nemal rad tie deti, nebol rodinne zalozeny a zaroven netuzil uz asi po vlastnych, tak by mu nerobilo problem povedat NIE! Ved je super opatrovat deti, vyblaznis sa s nimi, ukojis si svoje materinske pudy a vratis zase naspat rodicom, ked ti uz lezu na nervy. Toto vobec nie je vo vztahu problem a uz vobec sa nejedna o zneuzivanie, len musis byt trochu viac tolerantna...
Alžbeta, aj tvoj partner to vidí ako zneužívanie? To čo sa tebe asi zdá už nezdravé, je pre tvojho manžela úplne v pohode, lebo ho to baví. VY DVAJA sa potrebujete dohodnúť na kompromise, aby ste si neničili vzťah, lebo máte na túto vec úplne rozdielny názor, vnímate to inak.
Koľkokrát týždenne sa o tie deti staráte a na ako dlho? Alebo teraz vôbec neopatrujete? Tiež aké boli dôvody švagrovcov - nestíhali sa o decká starať lebo obaja pracujú na 3 smeny, alebo chcú mať proste kľud od detí a venovať sa sebe/záujmom.. prečo potrebovali pomôcť s deťmi? Ak sú decká na víkend u rodičov, to švagrovci potrebujú ešte pomôcť s deťmi cez týždeň? A prečo si myslíš, že to varovanie berú ako samozrejmosť? Neni to len tvoj mylný dojem?
Ako to funguje v rodinách neviem, ale ja som týpek (som na decká sama), čo potrebuje pomôcť s deťmi furt a stále a svojich priateľov som s tým otravovala dosť často (väčšina priateľov má po tri deti). Kámoška, ktorá býva v rovnakom paneláku mi pomáhala s deťmi možno i 1000x,
ja jej asi tak 5x. Takže ja som vďačná za ľudí, ktorí pomáhajú tak ako tvoj manžel, ale zas viem, že mi bez problémov povedia NIE, ak sa im nechce, alebo nemôžu. A teším sa, až raz budem schopná niekomu ďalšiemu pomôcť 1000x.
Ahoj, precitaj si moj prispevok "mam sialenu svagrinu"... Chcem ti len napisat, ze ta chapem a je uplne normalne, ze sa tak citis. To je hrozne narusovanie vaseho sukromia a intimity vaseho manzelskeho zivota. Mne by to tiez vadilo, ak by sa ma nikto nepytal na nazor a jednoducho nam priniesli deti ku nam domov, kedy by im to vyhovovalo. Ja by som tiez chcela mat doma svoj klud, a pokoj a aby kazdy respektoval moje sukromie, na ktore ma kazdy dospely pravo, nie, aby sa niekto ku mne choval ako k predmetu, a vyuzival ma, kedy mu to pride vhod. Toto, co pises na mieste nieje. Chcela by som vediet, ze ak vy dvaja raz budete mat deti, budu take nieco pre vas robit aj svagrovci? Pomozu vam s detmi hocikedy si zmyslite? Pozri, ja som takto pomahala s dietatom svagrine a po narodeni mojho dietata nieze mi ona nepomohla ANI RAZ s mojim dietatom, ale nam este aj ztazovala a nicila zivot ako len mohla. ALe to je iny pribeh... Tu musi zasiahnut brat. Netreba, aby s nimi pretrhol kontakty, ale nech da veci na unosnu mieru, a nech zacnu respektovat trochu aj teba a vas sukromny zivot. Ved to musi byt aky teror na psychiku cakat kazdu sekundu dna, ze kedy si zase zmyslia priniest vam deti... Je to tazke, my tiez teraz bojujeme proti vzdusnym mlynom, ale inac sa neda... Drzim ti prsty...
Chcem Vás poprosiť o info, či máte deti, lebo uznávam, že môj názor na vec môže byť skreslený aj skutočnosťou, že zatial ich nemám.
úplne s Tebou súhlasím, pomôcť áno, ale pravidelne, to kde spejeme? Majú deti, nech sa im venujú maximálne a nech ich nestrkajú iným - tu treba rázne zakročiť a určiť si hranice a vedieť sa naučiť hovoriť NIE - každý má právo na svoje súkromie, svoj život a bodka!
