Rakovina člena rodiny

juuu smutné , je mi ťa ľuto zlatko..drž sa.
Ja tiež neskutočne lipnem na rodičoch najma na mamine a desím sa okamihu, že sa im raz niečo stane. Ja mám 30rokov nie som vydatá a bývame spolu...Ale majú 70 a 67 rokov a to už pôjde rapídne dole vodou... napr. na mamine som zbadala, že za rok ostarla velmi, až mimoriadne rýchlo sa jej vytvorili vrásky...
ako píšem, bojím sa, že sa im niečo stane, ja sa určite psychicky zrutim..

Frézia, ja som si toto prežila a prežívam s rodičmi. Otec po zdiagnostikovaní nádoru prežil 3 mesiace, mama bola operovaná pred 15 rokmi. Presne tak ako to opisuješ Ty som sa cítila aj ja. Ale je lepšie neprestať komunikovať s ľuďmi, tým myslím, že nie je dobré sa zatvárať doma. Momentálne je to u Teba asi tá najhoršia fáza šoku, ale možno to nedopadne až tak zle. Ja som v tom najhoršom období sa odreagovala aspoň v robote. Vyplakať som sa samozrejme vyplakala, ale neutiahla som sa. Kamaráti, kolegyne, rodina mi pomohli aj tým, že som sa im mohla vyrozprávať.
Určite sa od okolia neizoluj.
A hoci je to ťažké diagnóza, nikto nevie predpokladať ako sa u Tvojho otca bude vyvíjať. Možno po ožiaroch bude v poriadku.
Ja som nejako to stresové obdobie prežila s úsmevom na tvári, aby otec na mne nič nevidel, hoci som vedela, že zomiera, jeho som sa snažila držať v tom, že lieky zaberú a vylieči sa - to pretvarovanie bolo strašné a pre mňa vyčerpávajúce.
A doteraz nie som v pohode. Hoci viem, že je veľa iných zlých a smrteľných chorôb - ja mám neskutočný strach z rakoviny.
Inak existuje psychológ, lieky na ukľudnenie /jasne, že naordinované lekárom/ a tie by na krátku dobu mohli pomôcť.
Drž sa a otcovi držím palce, aby sa vyliečil.

Moji obidvaja starý rodičia mali rakovinu. Dedo, tuhý fajčiar umrel na rakovinu pľuc (samozrejme...), ale chodil ožarovať a tieto blbosti, nikdy sa nesťažoval, ž eide umreť. V marci tohto roka umrela babka na rakovinu maternice, bola už po dvoch poražkach a epilepsii, bola to proste muka. Posledné dni som sa normálne bál tam už isť, priam som si prial, aby umrela, aby sa už nemusela trápiť...

j19, tak ako tvrdí 43, vyhľadajte iných lekárov, ktorí zakročia. My sme boli s ockom najprv u zubnej, tá vravela, že to sa zahojí do mesiaca, no ja som však trvala na tom, aby šiel ešte ku kožnej, lebo nie je možné, že sa to nehojí ani s pomocou krémov. Kožná v momente povedala, že je to spinalióm, ktorý musí preč. Keďže operovať sa nedá, musí ísť na rádioterapiu. Len nerozumiem, prečo to ešte predtým nepošlú na histológiu, alebo ja neviem.

j19 verím, že u tvojej mamky to nie je nič vážne, že prídu na primárnu príčinu, a vyliečia ju. Držte sa!

j19 napis mi na email, mozno budem vediet poradit..

j19-nemocnica cyrila a metoda,antolska ul.bratislava odd.gastroendokrinolgia -najlepši špecialisti akych poznam na slovensku na choroby zaživacieho traktu a vnutornych organov .nevahajte a snažte sa tam maminu dostať!

Frézia,je mi podobne.Moja mama je už 10 mesiacov chorá,denne sa jej vracia potrava do úst aj 5x.Veľmi ju bolí žalúdok a pažerák,celé noci nespí,len trošičku,neskutočný smäd a sucho v ústach.Pred rokom to bola úplne iná osoba,plná sily a aktivity .Dnes v noci sa napr.napila a len čo si ľahla,mala to naspäť v ústach.Strašne sa jej zle dýcha ,nechutí jej jesť a ja sa o ňu veľmi bojím.Lekári všetko zvaľujú na psychiku,pritom má zápal žalúdka a pažeráku,liečený bezvýsledne.Všetko užívala,ako jej kázali doktori,tak už nechce ani žiadneho lekára.Ja som si do toho zlomil nohu a som po operácii 11 deň,plný bolesti.Tiež neviem,čo sa dá ďalej robiť,bojíme sa rakoviny pažeráku.Viem,že sem tiež píše,keď sa dá.Som už veľmi vyčerpaný.

v prvom rade samozrejme to,že si sa do tej izby zatvorila.
nepomahaš tym ani ockovi a ani mame a už vobec nie sebe.
slovko čo ked a keby...a pod.treba vyhodiť z hlavy.su to len myšlienky a domienky.nie suto žiadne skutočnosti.vyborna je na taketo myslenie kniha : ako sa zbaviť starosti a začať žiť od Dale Carnegie
ak otec a mamin abudu vidieť ako velmi sa trapite,tak budu mať nielen starosti so sebou ale este aj s vami.myslenie s aneda zmeniť,ale da sa stopnuť a presmerovať.ved vaš otec nezomiera!!!!
ide sa liečiť a na to potrebuje podporu v rodine !

Ja neviem zmeniť svoje správanie. Proste som zatvorená v izbe, aby naši nevideli ako vkuse plačem. Tri dni nič poriadne nejem, nedokážem spať.

Len ja všade čítam, že ak sa to rozšíri ďalej, tak bude zle. A čo ak sa to už rozšírilo? Operovať to nemôžu vzhľadom na ockov stav, má aj niečo so srdiečkom.

Proste mám chuť byť sama so svojím trápením, už uvažujem, že dnes napíšem priateľovi, aby za mnou nechodil. Nechcem, aby sa vzdal slobodného života tým, že bude vkuse so mnou a utešovať ma. Tak či tak ho to po čase prejde, pozerať na ženu bez chuti žiť.
Či myslíte, že nerobím správne?

no ale zase opakujem,že treba si uvedomiť,že aj taka važna diagnoza neznamena ani smrt ani koniec sveta.
skus si povedať,čo možeš zmeniť ?čo sa stane ked sa zmieriš s najhoršou alternativou?ako inak možeš preživať tuto situaciu a vyber si potom z tych možnosti.
poznam viac pripadov kedy odoslali so znamienkom alebos nejakym utvarom na koži na onkologiu,moj akolegyna chodila si pred 10 rokmi n aradioterapiu kvoli tomu,že ju nemohli operovat.dneska je relativne v poriadku,schvalne pišem realtivne,pretože ma ine zdravotne ťažkosti a to prečo všetci zufali v tej situacii je vyrriešene.ale z obav a strachu sa jej pridružili ine ochorenia.