Prežila som liecebnu, alias hospitalizácia v Pezinku

Ahoj, ahoj, som tu zas!
V noci 24.4. na 25.4. ma prijali do liečebne v Pezinku, pretože som sa priamo u chudáka Stana dostala do disociatívneho stuporu, t.j. nereagovala som na podnety, nehovorila, etc. Ten teda zavolal RZP, tí ma zaviezli do Skalice a odtiaľ do Pezinka.
Jeden a pol dňa som bola na A-čku, uzavretom oddelení. Osvienčim. Obe noci ma dali do sieťovej postele. Príšerné poníženie, pád na dno. Druhú noc ju aspoň nezavreli.
A nuda. Ubíjajúca nuda. Izby celý deň zavreté, ľudia prazvláštni, len s niektorými sa dalo rozumne pozhovárať. Neustále zafajčené priestory ma uvádzali do šialenstva, hoci najhoršie bolo naozaj to plazivé vedomie, že tu niet čo robiť. Úplne ma očarila kultúra (čítanie článku z časopisu; táto povinná položka disciplíny bola medzi najdôležitejšími...) a šport, t.j. rozcvička v štýle I. stupňa ZŠ.
Ráno bola komunita. Predstavila som sa, a keď pacientky opostupne rozprávali, čo ich trápi po zdravotnej stránke, zdvihla som ruku a spýtala sa: "Môžem podať reverz?"
A-čko ma naozaj odrovnalo, oh, nikdy viac!
26. popoludní ma preložili na B, polouzavreté oddelenie. Mobily na dve hodiny denne, pokrok! (Signál aj tak na houby.) 4.5. som získala C-čkový režim, t.j. mohla som na 4 hodiny denne chodiť sama von. Prvý raz som chodila po areáli ako slepec, ktorému sa vrátil zrak, úplne pohltená tou slobodou, hoci stále nie úplnou. Aspoň som zdrhla od 19-ročnej postihnutej zrůdy, ktoreú mi bolo najprv ľúto, potom som zistila, že je to krutá beštia, čo ma začala buzerovať, kým som ju mierne nepriškrtila.
9.5. ma šupli na otvorené oddelenie, a odvtedy to bol hotový hotel, až by som tam ostala aj naďalej.
Krásna príroda, výborná partia, príjemný personál, môj ošetrujúci lekár bol skrátka suppa. No, a čo stojí na prvom mieste, na B-čku som našla lásku, je to priam osudová žena :) Pomáhala mi to tam prežiť; keď ma tam takmer zabili, lebo mi odmietli pichnúť večerný inzulín, keď som mala "prinízku" glykémiu (7,9 mmol/l!); keď prichádzali záchvaty plaču - už po hypománii, samozrejme; keď som potrebovala spriaznenú dušu či pomoc. Teraz mám skúškové, akonáhle odoznie (a ZS začína až 1.10.), začneme riešiť, čo s mojím miestom pobytu. Zvažujem bývanie striedavo u nej a doma, všetko je však zatiaľ vo hviezdach...
Každopádne, I love her, čo k tomu viac povedať:)
Prepustili ma 1.6., teda včera, šťastnú, spokojnú, snáď i zdravú, avšak s hrôzou z A-čka, takže viac žiadne blbosti typu rezanie sa, dokážem si vsugerovať, že by som sa tam kvôli tomu vrátila... a ktovie, možno fakt. Nope, odmietam!
Zaujíma ma pár vecí: je pravda, že psychiatria má samé výnimky? Povedali mi, že nemožno podať reverz, pokiaľ by som bola nebezpečná sebe/ostatným, či pokiaľ by sa mi tým zhoršil zdravotný stav (presne toto však reverzom sama riskujem, nie?). A takisto vraj nie je možné pozrieť si tam svoj chorobopis, normálne však hádam na to MÁ človek právo, nie?
Nuž, pokiaľ sa plánujete zblázniť, odporúčam napriek všetkému PK :D