Neviem čo sa to so mnou deje. Úplne ma to ovláda a ja už to nemám pod kontrolou, nedokážem s tým bojovať. Už neviem normálne existovať a strašne ma to bolí. Asi som sa už úplne zbláznila alebo ja neviem ako mám popísať tento stav. Že ma nič nebaví, to je už slabé slovo, ja som už totálne mimo, úplne mimo reality, celá realita sa mi zdá ako sen z ktorého sa ale nemôžem zobudiť. Čím viacej som medzi ľudmi, tým viac som mimo reality, úplne sa od všetkého odpájam. Nezmyselne sa bojím rôznych miest, bojím sa ľudí, bojím sa keď som sama doma, bojím sa už skoro všetkého. Vôbec sa neusmievam, nič ma už neteší, ja už vlastne nič necítim, strach, hnev, smútok...a keď aj, tak velmi tlmene. Necítim hlad či sýtosť, jem len preto, že by som mala. Keď idem večer spať, ráno sa zobúdzam unavená. Stále ma bolí hlava a nič nevládzem, nič si nepamätám a ťažko sa mi rozmýšla. Mám pocit, že už vôbec neexistujem, že vlastne nežijem. Ja neviem čo mám robiť, mám teraz veľa povinností ale nevládzem. Ako to mám vysvetliť svojej rodine, že sa so mnou deje niečo čudné, aj tak to už musí byť očividné, že som nejaká divná. Každú sekundu myslím na smrť, keď zaspávam aj keď sa zobúdzam. Skončím zasa na psychiatrii?! Zasa nejaké pochybné lieky, ktorým vôbec neverím? Aj keby mi už nejaké lieky pomohli, bude to moja jediná možnosť ako by som mohla aspoň trocha žiť? Ja ani neviem načo to sem píšem, nechcem ani rady, ja neviem.
Niečo sa so mnou deje
Ahoj Evi viem,ze si tento prispevok pisala uz davno,ale ak by si si to nahodou precitala napis mi co Ti pomohlo citim sa rovnako :-( a uz fakt neviem ako dalej
Ahoj Evka.
Poradím ti jednu vec. Skús každý deň priať ostatným bytostiam všetko dobré. Ráno - na obed - aj večer si sadni a mysli na ostatných. Silno im želaj, aby sa vyhli utrpeniu a boli šťastný. V tvojej mysli totiž chýbajú pozitívne dojmy, tam je pes zakopaný. Musíš do seba "natlačiť" pozitívne otlačky. takže rob tieto priania + si sama seba predstavuj v situáciách, kedy si sa cítila naozaj dobre. Napr. narodenie dieťaťa, nejaká dovolenka...hocičo. Úplne sa do tých predstáv vži a predstavuj si, ako by sa prve diali. Ale musíš to robiť každý deň!! A držím ti silno palce.
ale ved to co si tu opisala dava celkom dobre zmysel a ma to aj hlavu aj patu, takze to s tebou nie je take zle ako si myslis. mozno to len chce spravnu liecbu. ak ti doteraz ziadna nepomohla, to neznamena, ze taka nie je, len sa nevzdavaj a hladaj dalej.
zdover sa s tym niekomu, hocikomu, komu veris, rodicom- iste si vsimli ze si zmenila svoje spravanie, alebo nejakej kamaratke, u ktorej vies ze to hned nevykeca. hlavne to v sebe nedus a povedz to niekomu. bude ti lepsie ..vela stastia
Eva, ja by som na tvojom mieste urýchlene navštívil psychiatra. Zrejme trpíš derealizáciou a depresiou. Ak myslíš na smrť, môže to byť už vážne. Liekov sa nemusíš báť. Niekedy nezaberie prvá kombinácia, treba skúšať, nakoniec však niečo zaberie a strašne sa ti uľaví a začneš opäť žiť plnohodnotný život.
