Ani neviem ako by som začala, ale mám pocit že sa udusím myšlienkami. Veľmi túžim po smrti no nedokážem sa sama zabiť. Po niekoľkých pokusoch som si uvedomila čo by som spravila svojej rodine, že už by som sa s nimi nikdy nerozprávala, už by som nikdy mame nemohla povedať že ju ľubim, že mi to je ľúto...už len pri tých myšlienkach mi stekajú po tvári slzy. Je to strašne stiesňujúci pocit...pritom tento život nenávidím, doslovne, je mi zle ked si pomyslím na budúcnosť, každé ráno keď vstávam z postele čakám kedy príde večer a ja konečne budem môcť spať a na všetko zabudnúť...aspoň na tých pár chvíľ...čo mám robiť? Ako z tohto kruhu von? Psychologičke som po rokoch prestala chodiť, lebo mi to nič nedávalo a nebaví ma stále rozoberať to isté.
Uväznená vo vlastnom tele
OnlyShadow
muchacc
Kym nepoznas cenu zivota a nechces spoznat zmysel zivota, budes tam kde si.
Prestan rozmyslat o sebe, prestan si mysliet, ze si stredobod vesmiru a ze tvoj zivot nema zmysel, lebo ty ziaden nevidis.
Slepy nevidi na cestu pred seba aj ked na nej stoji.
Tak aj ty slepa, stojis na ceste, lomcujes rukami, nadavas, ze "ale ziadna cesta tu nie je, nema zmysel, nikde neidem, nechcem len tak stat" ...
Skus sa zamysliet, co da tvojmu zivotu zmysel. Vsetci zomrieme, kazdy jeden. Ale dolezite je, ako ten cas medzi tym vyplnime. A ak si clovek bez viery, mas to sakra tazke, lebo po akej ceste by si isla, kazda jedna bude slepa.
Zamysli sa nad tymto a nie nad dovodmi, preco zomriet.
OnlyShadow
Psychiatričke chodím aj lieky beriem...a nič z toho
whee_ee
Psychiater.
