Mudr. Luba Albertova - psychicke problemy

Somrak a za aky cas sa dcerka vyliecila? Ako ju pani Albertova liecila? Co zistila, z coho to ma? Moja dcerka ma tiez ekzem, byva casto chora , mozno by vedela pomoct aj jej.

nuz, luba albertova je asi hlavne taky prirodny liecitel ktoreho zaujima cely clovek a nielen jeho psychika. to ze ona je psychologicka je len bonus ale ked si z nej robite psychiatra, tak to asi neni spravny pristup. my sme k nej chodili z nasou dcerou, ktora mala vtedy 7 rokov a mala stale ekzemy prakticky od narodenia. ano, tiez s nas pytala na pomery v rodine a nase vztahy a vsetko co s tym suvisi. ale to neznamena, ze dceru riesila po psychickej stranke. urcite bolo v popredi telo, alebo lepsie povedane aj jedno aj druhe. nevyznam sa sice v psychiatrickych problemoch ale aj ja som toho nazoru, ze to musi mat nejaky suvis aj s telesnymi problemami.

tak si tú štvrťku rozpol a nedávaj si ju každý deň, ale napríklad každý tretí. a na tvojom mieste by som zavolala tomu psychiatrovi a spýtala sa na to. povedz mu, ako sa po tej tabletke cítiš. určite by to mal vedieť.

beriem Citalec 20 mg, lekar odporucil zacat 3 dni stvrtku, potom polku, lenze mne je este doteraz z tej prvej stvrtky strasne zle, mam problem aj cosi zjest, cele telo mi zviera, v hlave tresti, bojim sa dat si dalsiu, asi tu stvrtku este rozpolim...

ano, to som aj ja čítala, že keď sa začnú užívať antidepresíva, tak sa človek prepadne ešte hlbšie. Ale vraj to trvá len nejaký čas, potom sa to zlepší. Nepamätám si to už presne, pred nejakým časom som o tom všetko podrobne čítala, ale bolo tam tuším také vysvetlenie, že tie dávky niečoho, čo tie lieky obsahujú, potrebuje každý organizmus nejaké iné a lieky sa vyrábajú len v istých množstvách tej účinnej látky. takže sa má začínať veľmi maličkými dávkami, lebo mozog to nevie inak spracovať keď si dáš naraz veľa. Asi by si si mala znížiť dávku.

Modraaa tiez zazivam podobne stavy, ako si mala ty, vyhybam sa ludom a vsetkemu, ked su lepsie dni, tak sa da, aj idem rada niekam, ale ked je zle, co je vacsinou, nezvladam nic, problem uvarit jednoduchy obed, takto trpim uz rok...Tak to je parada, ze ti pomohla, rada pocujem:D Mne doporucila tie lieky na chvilu brat az ked ma dovysetrovala, lebo som mala pocit, ze som jednou nohou v hrobe, zistila nejaku metabolicku poruchu, nejake enzymy nedokazu nieco spracovat z potravy, to mi sposobuje velku hormonalnu nerovnovahu a vsetko ide dole vodou, fyzicno, psychika, moze ist uz o vrodenu poruchu, lebo ja mam vlastne akoby syndrom chron. unavy uz 18 rokov a teraz sa k tomu pridala aj psychika a depresie , uzkosti. Povedala, vraj stacil len silny stres, ktory toto vsetko este viac spustil. Musim si dlhodobo merat pulz pred a po vsetkom, co dam do ust, je to mravencia praca, ale vraj ma s tym skusenosti a zisti, co v strave mi to vyvolava a potom sa to zacne liecit, vraj sa nemam bat, ani celiakia nie je vraj na cely zivot, da sa liecit aj to. Cakam este na nejake dvoje kvapky, co mi zarabali v lekarni, ze by mi malo byt po nich lepsie a nebiju sa s AD. Zacala som s AD a je mi po nich 100 x horsie, opustil ma vsetok optimizmuz a nadej, ale musim vydrzat, vraj tie lieky takto funguju, ale je to nefer od nich...

Čítam si tu príspevky aj na ďalších témach o Albertovej. Tiež chcem k tomu niečo dodať. Aj ja patrím k jej bývalým pacientom, takže viem o čom tu točíte. Moje depresie boli asi trocha komplikovanejšie, u mňa sa striedali rôzne stavy, mávala som aj manické a boli aj úzkosti. Ale mne Albertová nekázala užívať lieky od psychiatra, hoci som ich už tiež mala doma v šuflíku. A hrozne som sa ich bála, nevedela som sa rozhodnúť, či umrieť,alebo ich užívať. Hrozné to bolo. Po tom vyšetrení u nej sa rozhodla že začnem užívať prírodné preparáty. No ja som bola v štádiu, že som ničomu neverila. Kebyže nie mamina, tak neviem ako by to skončilo so mnou. Vlastne ona aj sledovala či tie preparáty užívam a keď videla, že napríklad spím a nedala som si, tak ma zobudila a donútila ich užiť. Ja som niekedy nebola schopná vôbec ani komunikovať s niekým. Zlepšovať sa to začalo až tak po druhej kúre, čiže takých 5 mesiacov bolo ťažkých. No a potom nastal obrat a už bolo stále viac tých dní, kedy bolo dobre a stále lepšie. Mne veľmi pomohlo, že som mohla Albertovej písať o tom, ako sa cítim, o všetkých mojich stavoch. To ma držalo nad vodou, lebo som vedela, že je tu niekto, kto ma chápe. Ona naozaj vie, o čom človek točí a čo prežíva. Predtým psychiatrička sa so mnou bavila nejakých pár minút, ale jasne som na nej videla, že ona nemá ani páru o tom čo je to depresia alebo úzkosť. Že len má niečo načítané z kníh ale v skutočnosti tomu vôbec nerozumie. K takému človeku má pacient malú dôveru a so mnou to bolo tak isto.
Ale toto, čo tu píše Ika, tak presne to isté som rozoberala aj ja s Albertovou. Aj ona mi stále vysvetlovala, že je to všetko v mojej hlave a že najväčšiu silu mám v sebe. Ona o tom vedie aj nejaké prednášky a napísala o tom niekoľko článkov. O sile mysle a tak. Len si myslím, že keď u amandy odporúčala aspoň krátko užívať lieky, možno je príčina jej depresie v niečom fyzickom. Ja sa tomu až tak nerozumiem, aj keď som si o depkách veľa čítala. Ale toľko som sa dozvedela, že majú rôznu príčinu. Alebo fyzickú, alebo duševnú. Tak možno tá amandina je práve tá fyzická.

Este som zabudla dodat, ze v ten den som rovno od lekarky sla do Tesca a tam mi do oci udrela kniha od Lisy Nicholsovej, NECH SA DEJE COKOLVEK...ak veris na vyssiu moc, tak snad to bol Boh, ktory sa mi takto chcel prihovorit. Velmi mi citanie tej knihy pomohlo, vrelo ju odporucam vsetkym depresivnym.

saskia: ja uplne chapem, co pises, mala som depresie, strsne silne az do tej miery, ze som rano nevladala vstat z postele a chodila som ako v mrakotach, leda som dokazala odviest deti do skolky a hned som lahala do postele, doma som nevarila, len fakt to najnutnejsie, nebavilo ma nic, totalne nic, nedokazala som pozerat televiziu, sustredit sa na akukolvek cinnost a stale som mala pocit otrasneho nepokoja, ktory vychadzal kdesi zo zaludka...Dvakrat som sla k psychologovi, stala som v cakarni a pozorovala ludi, co tam boli so mnou, bol to otrasny pohlad...dost dusevne zmrzaceni ludia, stala som opreta o stenu, lebo lavicky boli plne obsadene a oproti mne bola nastenka s letakmi. Na tej nastenke bol citat, ze vsetko je len v hlave...nic nie je pravda len to, co si ty pripustis. Vtedy som sa zapozerala na tych ludi co tam zroneni sedeli a neviem aka sila ma nakopla. Uvedomila som si, ake stastie mam v zivote...mam krasne zdrave deti, ja somk zdrava, mame kde byvat, aj co jest, aj ked som nebola stastna vo vztahu, to aj bol moj problem, napriek tomu boh mi dal v zivote zazit vela okamihov spojenych s laskou, zazila som krasne city, aj ked vsetky skoncili, ale zazila som ich. Kolko ludi nikdy ziadne poriadne city nezazilo...vies, naozaj som si uvedomila, ze v zivote chce clovek dosiahnut nirvanu stastia, ale to nie je mozne. Vsetko je v pohybe, ziadna vec nie je stala, jedne dvere sa zatvoria, ine otvoria, obcas sa stane, ze nastane situacia, ktoru by si este vcera neocakavala v ziadnom pripade a ona naraz nastane a spravi ti velku radost...neviem, ci mi rozumies....myslim, ze vela zalezi na duchovnom stave cloveka, na jeho duchovnej vyspelosti, to je vlastne ta sila. Cim tvrdsim zivotom si clovek presiel, tym viac dusevnej sily ma, tym objektivnejsie sa vie pozriet na zivot ako taky, nenadarmo sa hovori, ze aj diamant musi byt tvrdo bruseny, aby vynikol v plnej krase, tak je to asi aj s ludmi.

Ja som tiez toho nazoru, ze kto si tym nepresiel, nepochopi to. Minule som citala o Kopeckom - hercovi, trpel biopolarkou, jeho osetrujuci lekar povedal, ze prekonal zapal slinivky brusnej, umely vyvod mal, rakovinu a on len nad tym mavol rukovu, ze to su vsetko "prkotiny" oproti depresii..Takze si Ika mozes predstavit, ake je to mat naozaj riadnu depresiu, vtedy ti fyzicka praca, celodenna tura ani nic nepomoze, lebo nevladzes ani dychat a vnimat tento svet. Aj ked nevravim, ked sa cloveku polepsi a nabera sily, mal by sa liekov postupne zbavit a upravit zivotospravu a naucit sa mysliet pozitivne, ak sa to vobec da...