hej, už neviem co si mám o sebe myslieť tak necham vas nech si o mne myslíte. Som závislá na svojich rodičoch. Čím staršia som ja a oni, tým viac sa bojím že ochorejú, že zinfarktujú, nejaký záchvat, prejde ich auto alebo proste zomrú..pritom vek mojich rodičov sa pohybuje okolo 40. Mám pocit že už mi hrabe, keď idú niekam autom, 5 minút cesty, chytám záchvat že stretnú nejakého ozratého debila za volantom, alebo dostanu šmyk či podobne a niečo sa im stane. Keď otec ide na motorku, keď mama ide športovať von, bojím sa že sa už nevrátia. Chcela by som isť študovat na výšku do zahraničia ale oni sú jedinou prekážkou prečo nechcem, som na nich až prilíš navyknutá, vidiet ich každý deň. Teraz som sa podujala na podstatný krok a odišla som do usa na 4 mesiace. Chýbajú mi nenormálne, hrozne. Je tu super, všetci su na mňa dobrí, v skole sa mi dari, mám kamarátov, chodím na výlety a akcie všade možne ale vždy ked si spomeniem na rodinu tak mi stisne žalúdok a oči sa mi plnia slzami a mam chuť proste isť domov.
S rodičmi mam super vzťah. Vidim na nich že ma miluju, z toho čo pre mňa robia a ja im to nechcem oplatit tak že po mature zduchnem z domu stovky km daleko. Mama nema vela kamaratok čiže sa zveruje mne a videla som na nej aka je neštastna ze odchadzam do usa. To to urobila ešte horšie.
Proste som na nich hrozne naviazana, neviem si predstaviť zivot bez nich, oči sa mi bezdovodne plnia slzami kedykolvek ma napadne ze by sa im mohlo niečo zlé stať(čo je viackrát za deň), sú prekazkou mojho štúdia. Prajem si nebyt na nich taka zavisla, nemat pocit že robim niečo hrozné keď ich opúštam. Ale ked ich tak strašne lubim.
prosim poradte nieco, hocčo..diky
Prehnaná láska k rodičom?
Algebra, pravdepodobne ti ani dnes nenapíšem konkrétnu radu, ale aspoň ti napíšem niečo bližšie o tom , ako to bolo so mnou, možno ťa to trochu povzbudí.
Žiť v zahraničí bol môj celoživotný sen.Snívala som o tom odmalička, asi od 3-4 rokov, kedy ma naši prvýkrát vzali do zahraničia. Odvtedy som robila všetko preto, aby sa mi to splnilo. Snažila som sa čo najlepšie učiť, samozrejme som dbala na jazyky. Celé detstvo a mladosť som si šetrila peniaze, aby som mala vlastnú rezervu. Po mature som šla prvýkrát do zahraničia sama, aby som nabrala skúsenosti. Potom ešte 2x cez VŠ. Zakaždým som sa neskutočne tešila, no keď už k tomu došlo, zistila som, že žiť sama v zahraničí ďaleko od všetkého vzácneho nie je také, ako som si v mojich detských snoch predstavovala. Minulý rok, keď som sa vrátila z posledného pobytu v zahraničí, sa trošku zhoršil zdravotný stav maminky. Nie je to nič vážne, ale keby sa jej niečo stalo a ja by som jej nemohla pomôcť, tak by som si to do smrti vyčítala. A tak som sa rozhodla.
Zahraničia som si už trochu užila, vyskúšala som, aké to je, ale natrvalo tam už asi nepôjdem. Hľadám si prácu tu na Slovensku. Aj ja sa chcem osamostatniť, odísť do iného mesta a o všetko sa starať sama. Ale zároveň chcem rodine zostať nablízku.
Môj sen som trošku okresala a teraz snívam o tom, že ak mi to v budúcnosti financie dovolia, tak budem veľa cestovať a navštívim všetky miesta, ktoré som kedy chcela (medzi nimi tiež Florenciu :)).
Čo sa týka tej lásky a zamerania sa na niekoho iného, tak u mňa by to určite nepomohlo. Síce teraz priateľa nemám, ale ja keby som mala, môj vzťah k rodine by sa nejako nezmenil. Je vo mne toľko nerozdanej lásky, že by som ju mohla dať celému svetu.
Takže toľko môj krátky story:)
Naozaj neviem, čo ti poradiť. Je to ťažká situácia. Na jednej strane si budeš vyčítať, že si opustila rodinu a na strane druhej budeš nešťastná, že si si nesplnila svoj sen. Musíš sa pre jedno rozhodnúť alebo ako ja- spraviť kompromis. Rozhodnutie je len na tebe.
Larin, tak to teda mame ozaj podobne. Ale ja velmi chcem odist zo Slovenska, uz dlho. Najprv sa mi to zdalo jedoduche, len to som bola o dost mladsia. Cim som starsia, tym viac sa bojim a nechcem opustit rodinu. Vzdy ma lakala Florencia. Nadherne mesto, studovat tam by bol raj. Ale keby sa nasi prestahovali so mnou jeidne. Neviem uz co so sebou, vcera som sa pohadala s mamou na skype a potom mi to bolo tak luto, bala som sa ze sa jej nieco stane a my sme rozhadane, vsak vies..
jedine co ma napada je, ze by som sa mala s niekym fakt porozpravat alebo si najst niekoho a presmerovat lasku trochu, neviem.
Ja som stastna za to aku mam rodinu velmi, mam postarane o buducnost, nemusim sa prebijat sama, nemusim si vsetko platit sama. Len to ma vela deti postarane a predsa sa vedia osamostatnit. Ale ja nemam chut zacat novy zivot ked moj stary je taky dobry.
Prežívam niečo podobné. Aj ja som veľmi naviazaná na celú najbližšiu rodinu, nielen rodičov. Je pre mňa všetkým a keby k tomu došlo, tak by som za nich dala ja vlastný život.
Síce sa o nich nebojím tak veľmi ako ty, ale strach tam samozrejme je.
Všetky tieto veci u mňa prichádzajú s vekom. Čím som staršia, tak je to horšie. myslím, že to ide ruka v ruke s tým, že človek je vyspelejší, zodpovednejší a viac si uvedomuje realitu. Keď som bola mladšia, nepripúšťala som si, že by sa niekomu z blízkych mohlo niečo stať.
Taktiež som po skončení školy chcela ísť do zahraničia pracovať a ostať tam žiť u navždy. Moje plány sa však zmenili...
Ja s tým nerobím nič. Som taká, aká som. A keď na mňa príde chvíľa, že ľutujem, že som sa nerozhodla pre zahraničie, tak ma vzápätí napadne, že je to nič oproti tomu, keby som sa mala vzdať mojej skvelej rodiny. Ja milujem ich, oni milujú mňa a dávajú mi to patrične najavo:)
Je plno rodín, ktorých členovia sa navzájom nenávidia, strpčujú si život atď.
Podľa mňa máme obrovské šťastie, že máme skvelé rodiny, no nie? Pre mňa nejestvuje nič prednejšie. Kiež by som sama raz mala takú skvelú rodinu, akú vytvorili moji rodičia.
Ja viem, že som ti nedala nijakú konkrétnu radu. Len som ti chcela napísať, ako to vidím ja, keďže som v podobnej situácii.
hmm možno by bolo dobré zájsť za psychologom...len sa porozprávať ...a navedie ťa ako sa máš k tomu postaviť.
