Zoznamila som sa s uzasnym muzom :). Po tolkych nepodarenych pokusoch s muzmi, ktore som doteraz zazila, je to pre mna uplna balada :). Je to jeden z tych, ktori si dokazu zenu vazit, dokaze sa postarat, pomoct, mozem sa na neho vo vsetkom spolahnut, co povie, to plati. Asi by ma aj na rukach nosil (keby som bola trochu lahsia :DDD ). Po par mesiacoch od nasho zoznamenia si zacal hladat pracu v meste, kde byvam ja, lebo je medzi nami dost velka vzdialenost a chceli sme byt castejsie spolu. Ked tu nasiel pracu, prestahoval sa, nasiel si byvanie. Kedze sa uz ako tak "usadil", chce, aby sme zacali planovat nase spolocne byvanie, nasu spolocnu buducnost.
Ako hovorim, je nam spolu fajn. V mnohom mame rovnaky nazor, ked nie, dokazeme si vsetko vydiskutovat, pozname navzajom svoje rodiny, vsetko je fajn. Ale ja mam pocit, ze je to vsetko prirychlo (poznameme sa 6 mesiacov) a ze som do toho spolocneho zivota "tlacena". Neviem, preco to tak citim, ved uz mame obaja 30rokov +-, chceme spolocnu rodinu, takze nemame az tolko casu na "vodenie sa za rucicky" ;). Predtym, ako sme sa spoznali som o niekom takom snivala a teraz, ked je to tu, tak mam z tej rychlosti obavu.
Vlastne ani neviem, co chcem od vas :D, len som sa tak chcela vypisat :D.