neustále si musím klásť otázku Prečo je to tak, a nie inak? Prečo nie sú veci aspoň chvíľu tak ako chcem ja?.. Nebaví ma pozerať, aké šťastie vo vzťahoch majú iní ľudia okolo mňa, vlastne, v porovnaní so mnou takmer všetci, nedokážem nadviazať viac než priateľský vzťah s opačným pohlavím. A ako dlho to bude takto pokračovať, to si ani radšej nepredstavujem... Viem, že celé to vyznie úplne sebaľútostivo, a sama si uvedomujem, že takýmto zmýšľaním nič nedosiahnem, ani že zaoberať sa tým nedá zmysel, ale uznajte, aj vás keď niečo trápi, len ťažko človek na to nemyslí ... Mám 19, a stále počúvam, láska si ťa nájde, ale kto na mojom mieste má chuť stále počúvať také klišé?.. Kto zažil, zažíva, chápe..
ako sa zbavím toho pocitu?
kafik,napisala si to pekne. ale zaujimalo by ma ci si ta laska nakoniec aj nasla?
a ešte dodatok: Myslím si, že život je skutočne ako rozprávka, kde sa čokoľvek po čom túžim môže stať skutočnosťou AK som JA plne fungujúci človek a nie zombík.
Dievča, zažívala som niečo podobné veľmi veľa rokov. Naučila som sa mať rada samú seba takú aká som, učím sa tešiť zo života nech je akokoľvek na hovno.. a badám nejaké zmeny :) Podľa mňa, ak má človek prázdne vnútro, tak aj jeho život je prázdny a o ničom a presne taký aký vôbec nechce mať. Môže byť charakterný, dobráčisko na pohľadanie a predsa sa mu stávajú veci, že sa rozum zastavuje.
Skús si prečítať nejaké otrepané knihy ako Miluj svoj život (L.Hay), Secret a iné keci, v ktorých ale určite nájdeš niečo, čo ti zapasuje do tvojej situácie. A okrem poznania (rozumu) sa snaž zapájať (rozvíjať, napĺňať) aj citovo (žiť srdcom).