S priatelom sme spolu cca 4 mesiace. Je uplne super, sprava sa ku mne ako ziadny iny muz, je mi s nim fajn, myslim, ze aj opacne a sa mi zda, ze by z toho mohlo byt aj nieco vazne.
Trapi ma taky maly detail - stale sa vypytuje, ci nieco neurobil zle, ci sa na nieco hnevam, ci sa budem hnevat, ked toto a toto. Nikdy za tie 4 mesiace nenastala este situacia, ze by urobil nieco, co by nejak nastvalo, alebo nieco, kvoli comu by som sa na neho hnevala. Ak sa vyskytlo nieco, co mi nebolo po voli, tak som mu to povedala a normalne sme si to vydiskutovali a nasli spolocne riesenie a bolo to ok.
Ale on sa pozastavuje nad malickostami a stale riesi, ci mi to bude vyhovovat, ci sa nenahnevam a mne to uz pripada, ze je stale "v strehu" pri mne, aby nieco nepokaslal a z toho mam cudny pocit. Niekedy, ked sa v niecom rozhodujeme a mame rozlicne nazory, tak vzdy povie, ze teda urobime to podla mna a uz som ho parkrat musela doslova dokopat k tomu, aby sme nieco teda urobili podla neho, ze mne to nevadi, ze sa prisposobim, ze kompromis mi nerobi problem.
Aj som mu to povedala a on na to, ze s ex to mal tazke, ze jej nic nebolo dobre, co urobil a ze mu to asi ostalo z toho a ze sa boji, aby ma nestratil kvoli nejakej blbosti, kt. by urobil.
Ja teda neviem, ci mu to mam stale opakovat, ze je vsetko ok, vysvetlovat mu, ze kvoli takej malickosti (lebo niekedy su to fakt malichernosti) sa nenahnevam, alebo to nechat tak a svojim spravanim mu dokazat, ze nie som taka sekera, ako bola jeho ex :). Lebo mam z toho zvlastny pocit.
?