Dobrý deň, ahojte.
Už pred pár mesiacmi (možno sú to aj roky) som si všimla, že moje správanie sa dosti zmenilo. Možno je to tým, že mám len 19 rokov a že som bola v puberte alebo tak.
Veľmi som sa uzavrela do seba. Mám kamarátov, nie veľa, ale mám. Chodím aj s nimi von. No všetko prežívam len vo svojom vnútri. Rodičia majú o mňa starosť. Všimli si, že som až moc veľký introvert. Som chladná, neviem dať vôbec najavo city. Na druhú stranu som obrovský cholerik a všetko ma vytočí, niekedy reagujem veľmi prehnane. Vedia, že mám svoj svet, ale nevedia, že ho mám až taký veľký. V tom svete je plno vymyslených ľudí (je tam aj moja vymyslená kamarátka). A ja som niekto iný. Beriem na seba identitu iného človeka, ktorého som si sama vysnívala. Je dokonca aj iného pohlavia. Stále som v tom svete, nechodím von. Je jedno, s kým som, vo svojom vnútri som aj tak niekto iný.
Moja osobnosť je veľmi samoničiaca sa. Stále sa mi niečo deje (väčšinou je to mojím pričinením) - úrazy a nehody. Mám nutkanie na sebapoškodzovanie, a neviem, ako dlho mu vydržím odolávať. Asi to bude aj tým, že sa moc nemám rada a chcem podvedome zo seba spraviť iného človeka - toho vysnívaného. Veľakrát rozmýšľam, ako sa porežem a niekedy rozmýšľam aj o samovražde (ale tú v týchto rokoch spáchať veru ešte nechcem).
Vyzerám dosť nápadne, každý si ma na ulici všimne. Ja tak vyzerať ale nechcem, nemám rada, keď sa po mne ľudia pozerajú. Ale neviem sa zmeniť, jednoducho sa mi to tak páči. Preto som si myslela najprv, že mám schizotypovú poruchu osobnosti.
Niekedy mám však pocit, že sa to stále zhoršuje, tak som si prečítala pár článkov o schizofrénii a urobila som si na internete pár screeningových testov (samozrejme sa testom veriť nedá, ale budiš) a vyšli mi dosť nepekné výsledky.
Niekedy v mojej izbe vídavam také podivné lietajúce objekty, také svetelné gule ako keby gule energie (a nie len v mojej izbe). Ale úprimne si myslím, že sú to duchovia. Alebo len jeden, to je už jedno. Neverím, že by som mala halucinácie. Nestáva sa mi to často, ale už sa to asi 10x stalo. Všimla som si, že ma opúšťa pamäť. Mám problém si niečo zapamätať a vôbec sa nedokážem sústrediť. Veľakrát neviem nájsť správne slovo. Alebo ho idem povedať a úplne mi vypadne, aj keď ho mám už skoro na jazyku. Potom nedopoviem celú vetu, lebo by to nemalo zmysel.
V škole sa o mne povráva, že som psychicky narušená. Podľa môjho správania a obliekania. Už aj učitelia si myslia, že som depresívna. neviem kde na to prišli.
Nikomu som o tom nehovorila, veľmi sa bojím reakcií alebo sa bojím, že moji známy tento článok objavia.
Osobne, neverím tomu, že by som mala schizofréniu, je to až veľká blbosť.
Chcem sa vás teda spýtať, čo si o tom myslíte. Možno si myslíte, že si to vymýšľam, aby som vám znepríjemnila fórum, ale nie je to pravda.
Ďakujem za reakcie, prípadné rady.
Schizotypová p. o. či už schizofrénia?
jajka001_ - U každého asi inač. Je to proste svet, ktorý si zameníš za tento reálny. Ľudí si vymyslíš, možno niektorým ľuďom v tvojom okolí pridelíš inú identitu a proste tam si. Nedá sa to vysvetliť, ani opísať, ale je to krásny dar, je to neuveriteľné.
Milujem svoju fantáziu.
Preco by si ho mala stratit, si to ty, je to tvoje. Len niekedy mam pocit ze sa neviem zaradit do spol. a prave preto by som chcela byt ina, vediet aj lepsie komunikovat a tak.
ako funguje ten vas svet?
Jajuja - presne o tom i ide, o ten svet, ktorý nechcem stratiť. (mimochodom, to schizotypová som len tipla podľa pár hlúpych riadkov na internete... až tak do toho nevidím).
Som prekvapena tymto opisom, lebo ja napr. mam schyzotyp. poruchu a nemam az tak zmenene myslenie. Teraz uz mam 33r.. U mna sa to zacalo diat tiez tak po 18tke.
Neporadim, lebo ja nemam hanbu pred psychiatrickou, skor lutujem ze som nesla ovela skor k nej ale az v 23r. ked som uz musela mala som depresie a nic nepomahalo, nasadila mi lieky, doteraz ich beriem. Tiez som uzavreta, mam pocit ze si vystacim sama casto. Mam svoj svet a je mi v nom fajn.
Gestal... čo?
Meretseger - možno je na tom čosi pravdy, ale tam ma nikto nedostane. Bojím sa. Nie. Ukradne ma.
Vezme mi moju druhú identitu!
Pred pár mesiacmi som ešte hovorila mame, že chcem ísť k psychológovi. Vtedy povedala "načo". A teraz, keby ma vezme za ruku a povie "Poď teda k tomu psychológovi." ja jej odpoviem "a na čo?!"
Jo, a takisto ti ukáže, ako prekonávať sebapoškodzovacie myšlienky (čo ako dlhodobá selfharmerka pokladám za celkom podstatné) - len si na to nevyberaj gestaltistu, ten to nevie:)
Jane: Odborník ti skôr vezme tento tvoj názor na neho, čo by bolo suppa:) Tí ti práveže pomáhajú nájsť samu seba, dať svoje vnútro dohromady, "zložiť životnú mozaiku", ako to ja nazývam...
Ty práveže veríš niečomu, čo nie je pravda - psychológ ti síce nepovie "nie, tomuto neverte" (hoci je možné, že to závisí od druhu terapie), ale ukáže ti iný pohľad na tento, ale i hafo iných vecí. A to sa práve dosť hodí.
Duchovia sú reálny ;) verím, že existujú.
A svet... kedysi som si myslela, že ho každý má. Každý človek. Ale čím viac ľudí som sa pýtala, tým viac ľudí ma zarazilo odpoveďou "nie".