ani neviem kedy sa to vsetko u mna zacalo...mozno v 7.triede na zakladnej som si zacala nahovarat ze som tucna a pod...pritom som mala okolo 48kg a 166cm.ved puberta:-)u kazdeho sa prejavuje inak.vzdy som bola dobre poslusne dievcatko,mozno az prilis ambiciozna.chcela som byt lepsia a lepsia-vo vsetkom...aby mohli byt nasi na mna hrdi atd.
v 9.triede som pribrala na 63kg,tak som zacala cvicit a stravovat sa zdravo.do leta som akosi schudla priblizne na 56kg.vsak to bolo skojo idealne...aj som sa citila pocas letnych prazdnin fantasticky!prisiel september a ja som nastupila na maju vysnivanu skolu:-)a tam uz neboli len same jenotky...prisli stresy...a mne zacalo byvat zle...zacala som jest coraz menej,lebo som sa bala aby mi nebolo zas zle...aj ked to bolo kvoli psychike.zacala som prudko chudnut a zo zaciatku sa mi to aj pacilo.ved nohavice mi lepsie sedeli atd.cokoladu som nemohla ani vidiet a na jedlo som uz ani moc nemala chut...jedavala som stale 5x denne ale tie porcie pozostavali skojo len z bielych jogurtov,ovocia,zeleniny,kuskov kurcata...
na vianoce nespominam moc s radostou...teraz viem ze som trapila samu seba.pocas sviatkov ked kazdy 3kg priberie ja som 5 kg schudla!a vtedy uz moji super rodicia vedeli ze cosi uz nie je v poridku!maminka zasla za doktorkou a vsetko jej povedala.urcila diagnozu-anorexia...najskor som sa s tym nevedela zmierit!ze preco prave ja?
a tak mi vybavili pobyt v nemocnici.bola som slaba,stale sa mi celo revat...a ja som tam chcela ist!!!lebo som vedela ze pomoc potrebujem.
na ten pondelok nezabudnem...prijali ma do nemocnice...mala som 46kg a dnes viem ze sme tam sli v pravej chvili.nasadili mi nejake tabletky a zdrzala som sa tam necele 2 tyzdne!bojovala som....uvedomila som si ake somariny som urobila.mesela som tam jest...aj ked obcas som sa citila ako na vykrme!tie porcie!uff....ale zvykla som si...pribrala som tam 2kg...nevedela som sa dockat domov...
dnes su uz skojo 2 mesiace od vtedy.je to tazke!ale bojujem...snazim sa mat rada samu seba...mam 50kg a citim sa stastna...aj ked obcas sa stava ze sa nenavidim,mam hjozne myslienky....ale uz viem ze zivot je nadherny!oplati sa bojovat!chce to vela sil ale dokazem zjest uz aj kolacik a nevicitam si to...za vsetko vdacim mamine...ona bojuje so mnou:)
uzivam si kazdu sekundu...a nikdy by som sa uz nechcela vratis spat do toho hrozneho kruhu vahy,miery a pozorovania svojho tela...viliecit uplne sa asi neda...spustaci gombik tejto hnusnej choroby ostane navzdy v mojej blizkosti a hocikedy ho mozem opat stlacit!ale ja nechcem!budem sa snazit drzat od neho co najdalej a budem Bohu za kazdy novy krasny den....a som mu vdacna za druhu sancu... bojovat sa oplati:)
nie som este natolko vyliecena aby som mohla byt spokojna.na to je este priliz skoro,vsak aj doktor hovori skoro o zazraku ako skoro a rychlo liecba napreduje...zajtra mam navstivit psychiatra a mozno uz vysadi aj lieky:)sak nemozem byt do nekonecna na praskoch:-Dtak drzte palce....
vsetkym vam ktory bojujete s touto zakernou chorobou ale aj tym ktori sa ete nepokusili zabojovat,prajem vela sil...budem drzat palceky...treba papat,stale zamestnavat svoju mysel nejakou cinnostou,nepozorovat stale svoje telo a hlavne prijat sa taka aka som...lubit sa!
budem velmi stastna ak som co i len kusocek niekoho nastartovala a pkusi sa bojovat...treba vydrzat az do konca:)
