Požadovaná funkcia je prístupná iba pre administrátorov

zlyhávam ako dcéra

Príspevok v téme: zlyhávam ako dcéra
emmm

Som druháčka na technicky zameranej vysokej škole a už asi celkom zdrvená. Prenášam nejaké skúšky, väčšinu, ktoré som urobila som robila na druhý či tretíkrát, ale viac ako mne to vadí mojim rodičom. Pred pár rokmi túto školu dokončila moja sestra s červeným diplomom a tak ma s ňou doma NEUSTÁLE porovnávajú. Nechcú pochopiť, že sme dve rozdielne osoby, s inými vlastnosťami a každá máme vlastnú hlavu, do ktorej sa nám veci ukladajú každej rôzne. Počas semestra bývam zvyčajne najlepšia z krúžku, písomky píšem s prehľadom, problém nastáva až pri skúškach. Viem, že som schopná sa naučiť kopu vecí na jednu skúšku, mojím problémom je, že sa odo mňa očakávajú najlepšie známky a veľakrát radšej utečiem tesne pred skúškou, lebo ma prepadne hrozný strach (a zároveň zbytočne premrhávam termíny). Neviem pochopiť, prečo ma stále musia s ňou porovnávať. Za tie roky mi to zničilo sebavedomie, keď som bola mladšia tak nás neporovnávali vo výsledkoch, ale v kilách-vždy som bola trošku pevnejšia a ona naopak vždy štíhla a tak mi ju dávali stále pred nos-čo má asi za následok 4 roky poruchy stravovania (dodnes) a každým ďalším dňom mám pocit, že je to peklo, ktoré nikdy neskončí. Nálady mi lietajú extrémne, v tých najhorších rozmýšľam, akým spôsobom sa večer zabijem a bude všetko lepšie a o deň-dva príde iba náhly príval energie a radosti, len tak, z ničoho nič.

Nechodievam von, prakticky už nemám kamarátov, v škole poznám iba málo ľudí, desím sa nejakého bližšieho kontaktu s hocikým koho nepoznám a keď som konečne našla niekoho, kto ma ľúbil a kto mi chcel pomôcť, tak ho doma rodičia vôbec neprijali (asi iba preto, že nechodil na výšku, ale pracoval. pre nich to je niečo nemysliteľné v takomto veku), postupne som stratila aj jeho a bol to jediný človek, ktorému som kedy dôverovala a ja už neviem, ako ďalej. za posledný pol rok som na najhoršie veci myslela čoraz častejšie, no až v posledných dňoch mám intenzívny pocit, že sa mi asi musí niečo stať, aby to konečne pochopili.

porozprávať sa s nimi už neviem, skúšala som to veľakrát, ale pre nich sú psychické problémy a poruchy stravovania "hlúposti, ktoré si vymýšľajú ľudia, ktorí nemajú čo na robote" a to ma skľučuje ešte viac.
rovnako ako trpím za ich niekedy až hlúpe názory. do školy musím každý deň dochádzať (cesta trvá vyše hodiny) a to začíname veľakrát o siedmej ráno a končíme neskoro večer. internát alebo nejaká izba neprichádza do úvahy, nech by som akokoľvek chcela-lebo veď zvládla to takto sestra, musím aj ja. hrozne ma takýto režim vyčerpáva či fyzicky alebo psychicky, lenže oni sú toho názoru, že keby som tam bývala, tak by som ani nechodila do školy, len by som chodila určite kade-tade (pričom nechodím von ani cez víkendy vôbec dobrovoľne). nemám sa už ani s kým porozprávať (sestra "drží" s nimi a s ich názormi) a neviem, ako to riešiť ďalej. bojím sa sama seba, čo som schopná si urobiť v tých zlých náladách. bojím sa života a neviem, ako ďalej.

emmm

Yersinia: chodím :)

prvý rok som úplne pokazila sama, to si priznám, lebo som nezvládla prechod zo strednej, kde som pre jednotky musela prakticky iba chodiť do školy, na výšku. Tento rok som si povedala, že som schopná mať aj dobré známky a že ich mať budem a celý semester som chodila poctivo do školy, robila si úlohy a učila sa, písomky som zvládala úplne v pohode, dokonca som v predtermíne urobila prenášaný predmet z minulého roka a teraz zrazu odkladám a zutekávam zo skúšok.

iní ľudia mi opakujú, že som pekná aj múdra, len ja tomu akosi už nedokážem uveriť. v lete som schudla 15 kíl v priebehu ani nie 2 mesiacov vďaka bulímií, lebo som sa hnala za niečím krajším a lepším a to neprišlo, ja sa stále vidím v zrkadle ako tučné dievča, z ktorého nikdy nič nebude :(

ono keby to bolo na mne, tak by som sa žiadnym krúžkoviciam a takýmto veciam nevyhýbala, len doma neznášajú, keď už len spomeniem, že chcem ísť niekde a nebudem spať doma, preto takéto veci už vôbec nezaraďujem do programu. a to som na strednej strávila sama rok v zahraničí a mysleli by ste si, že to by ich odo mňa trochu odpútalo, že videli, že sa o seba dokážem postarať, ale asi je to presne naopak.

vebe

Emmm, psychologa a poriadneho by potrebovali tvoji rodicia. Oni nezvladaju svoju ulohu. Mozno boli dobri, ked ste boli male deti, ale teraz ked ste dospele, tak su mimo. Deti su jedinecne a nikdy sa nesmu porovnavat. Najviac by ti pomohlo, keby si sa mohla nejako osamostatnit, byt niekde na intraku, obmedzit na nejaky cas kontakt s rodinou. Podla toho co pises, diskusie s rodicmi k nicomu nepovedu, naopak, este viac ti uberu na sebavedomi. Asi ti tu velmi nepomozeme, hoci je mi luto, ze ludia vedia byt tak nekriticki k svojim vlastnym detom

Yersinia

Napadá ma strašne veľa argumentov, ale keď vezmeme do úvahy fakt, že máš staršiu sestru, všetky sú zrazu irelevantné, lebo tvoji rodičia by tomu asi aj tak nepochopili. Ani sestra tomu nerozumie preto, lebo nikdy nebola v tvojej koži. Pravdepodobne ju nikdy s nikým neporovnávali,a tým pádom jej odpadlo obrovské psychické bremeno, ktoré spadlo na teba.
Ja tiež študujem na technickej škole (3rd rok), tiež prenášam, nerobím, dovŕzávam skúšky, som síce jedináčik, ale rodičom dosť dlho trvalo kým sa zmierili s tým, že asi budem robiť Bc. 4 roky a že mi nejde všetko ľavou zadnou ako na strednej. Ja som sa najviac trápila práve tým, že som jedináčik, mala som utkvelú predstavu, že všetci do mňa vkladajú enormné nádeje a ja som ich nechcela sklamať.
Toto + ešte iné okolnosti vyústili do toho, že som si nechala predpísať antidepresíva, mala som veľmi podobné pocity, stavy ako uvádzaš aj ty. Teraz po 2 rokoch vysádzam lieky, a dosť mi to pomohlo. Lenže ja som bojovala s démonmi vo svojej mysli, tí tvoji sú stelesnení, keď už to mám takto metaforicky nazvať :)

Tak ako písala zewa,si jedinečná, keď si to nevedia uvedomiť rodičia, musíš byť o tom presvedčená aspoň ty. To, že sa ti nedarí robiť skúšky vôbec nie je hanba, skús pred každou skúškou myslieť na to, že strach z prehry ťa predsa nemôže vyradiť z hry, a pôjde to :)

Viem že je to asi nereálne, ale jediné čo by pomohlo je dostať sa čo najďalej od ich vplyvu, prípadne sa občas odreagovať, nevyhýbať sa krúžkovicam, akciám so spolužiakmi, venovať sa tomu, čo robíš rada a pod. A na margo názvu tvojej témy, podľa mňa nezlyhávaš ty, ale tvoja rodina. Určite ti chcú dobre, ale zvolili dosť nešťastný spôsob.

BTW: nechodíš náhdou na fchpt? :)

zewa

Predpokladam, ze casto pouzivaju ako argument aj to, ze ta zivia, platia vsetky vydavky za skolu, mas byvanie a ty sa mas predsa "len" ucit. Myslim si, ze je velmi nevhodne porovnavat deti navzajom (tiez to z duse nenavidim). Kedze u nikoho v rodine zrejme oporu nenajdes, skus to inde. Ja viem, ze to tu dost casto omielam, ale keby som to nebola zazila na vlastnej kozi. Mozno si myslis, ze co ti uz len psycholog pomoze, ale mne sedenia uzasne pomohli vo vztahu s mamou, ktora sa spravala podobne, ako tvoji rodicia. Mas vyse 18, nikto to nemusi vediet. Si uzasny, jedinecny clovek, zasluzis si od zivota viac ;)

megi118

počuj,a keby si si nasla internat alebo ubyovnu,bez ich vedomia?
ved takto ta zničia,-jasne že ta nemaju porovnávať so sestrou-každý sme iní-proste jedineční-nechápem takých rodičov.

vihara

mala by si im vysvetlit, ze ti ublizuje, ze ta stale porovnavaju so sestrou. OMG si uz plnoleta takze si vydobi trochu viac samostatnosti...pozeraj sa dopredu, skus si zohnat aspon dake kamaratky na obcasne pokecanie, nepripustaj si, ze si (ak si) plnsej postavy ako sestra.

tpch

Pokus sa nepripustat si poznamky rodicov, proste jednym uchom dnu a druhym von. Nehlas im, kedy presne ides na skusku a uz vobec im nehlas vysledky. Mozes im povedat-"ozaj, zabudla som, vcera som spravila skusku z X na B..."
Viac sa osamostatni aj v ramci spolocneho byvania, ved nemusia vediet vsetko...