Dobrý deň. Mam veľký problém s mojim priateľom. Rozišli sme sa, no ja si nedokážem odpustiť...
Boli sme spolu vyše dvoch rokov. Niekedy v strede vzťahu sme sa veľmi hádavali. Pretože som človek, ktorý keď má nejaké ťažké problémy, tak ich dusí v sebe, nikomu to nepovie, tak potom na každého vybuchuje a háda sa s ním. Som už taká. V tej dobe ma trápilo, že sa mi obesila starká, ktorú som veľmi ľúbila, bývala som u nej, keďže ma maminin priateľ vyhodil z domu. Ja som sa s mojím priateľom o tom nerozprávala, pretože som nevedela ako začať (som introvert). On aj videl, že ma niečo trápi, chcel mi pomôcť a rozprávať sa o tom, ale ja som namiesto toho stále naňho kričala. Trvalo to dlho. Hádavali sme sa kvôli úplným maličkostiam a tak sa so mnou rozišiel. Ja som si až potom uvedomila, čo sa stalo, že som sa s ním mala rozprávať. Nejak sme sa k sebe vrátili. Dlho sme nemali problémy, všetko, čo ma trápilo, som mu porozprávala a on ma vypočul. Býval potom pól roka so mnou u mojej druhej starkej a potom sme si kúpili na úver vlastný byt, v ktorom som ako spoluvlastník a boli sme tam dva mesiace. Prvé dva týždne bolo stále všetko krásne a potom som sa dozvedela, že som TEHOTNÁ. Bola som veľmi šťastná, ale zároveň ma trápilo, že nám ostáva na mesiac okolo 50 euro a že jeho mamina ma nemá rada a sama nám vravela, že nieže si spravíme dieťa a tak. Aj keď som sa tešila, ale dala som si ho vziať. Priateľ o tom nevedel, pretože som sa mu to hanbila povedať. Tým, že som znova dusila v sebe a nikomu som nič nepovedala, lebo to veľmi bolelo, som to znova pokazila. Vyčítala som mu dokonca aj to, že nemá na mňa čas, keď príde z roboty a ide hneď spať. Pričom to je úplne normálne. Vadilo mi proste úplne všetko. Pohádala som sa s ním dokonca aj o tom akú škrabku na zemiaky kúpil. A pritom som sa s ním nechcela hádať a potom mi to bolo ľúto. Čím bol menej pri mne, tým viac som hľadala nejaký dôvod na hádku aby si ma všimol. Stále sme sa hádali a ja som mu to, že som si dala vziať bábätko stále nepovedala. Až teraz, keď na mňa kričal pred niekoľkými dňami, že to medzi nami nemá význam, že je koniec, že je unavený, že sa stále hádame. Ešte v ten večer som mu povedala pravdu, čo som spravila. Vravel, že ho to taktiež mrzí, že sa na mňa nehnevá, ale proste som tými hádkami pochovala jeho lásku ku mne... Neviem, čo robiť, lebo ho veľmi ľúbim a nechcem, aby sa to všetko krásne, čo bolo, keď sme prišli do toho bytu a aj pred tým, kvôli môjmu vtedajšiemu nepokoju v sebe a tým vyplývajúcim hádkam, skončilo. Mám pocit akoby ma stále nevie pochopiť, prečo som bola k nemu taká hnusná. Ja viem, že keby mu to poviem už vtedy, alebo sa to vôbec nestane, tak sme šťastní aj ďalej pretože by hádky neboli, nemala by som čo skrývať. Veľmi ma to mrzí, že som spravila takú obrovskú chybu a pochovala ňou to, čo bolo... Veľmi Vás prosím, poraďte mi, čo mám robiť a či mám ešte uňho šancu a čo to bývanie, keďže ho máme spoločný. Prosím poraďte mi. Budem Vám veľmi vďačná.
