ahojte.pred par mesiacmi som vam sem pisala na temu "urobila som dobre?!" z tej istej prezyvky z ktorej pisšm teraz (katuskaa9898).Možte si ju vyhladat.Už teraz sa vam ospravedlnujem za tie W a same bodky, viac ludi to tam rozčulovalo, ale bol to hlupy zlozvyk.
Teraz k veci. Po tom všetkom čo nam urobil si k nemu nemožem najst cestu. Raz je dobre, raz nie. od vtedy som sa s nim pokušala nadviazat komunikaciu, aj bolo dobre. Ale on to vždy pokašlal. Vždy sa začal rozčulavat pre hluposti, kričat, vyhražat, no odkedy som ho udala sa nas nedotkol. A len raz by to skusil a zaplatil by zato basou. Lebo my sme si už vela vytrpeli. Vypije si stale (pritom to ma zakazane, lebo stale sa to rieši, a nieje to ešte uzavrete, predpokladam že skonči len z podmienkou a pokutou, pričom ta pokuna v našej finančnej situlasii fakt nepomože:(..)Ja viem že robim chybu ked chodim vypovedat a to tu, že ked sa spytajú či pije poviem že nie, a to preto lebo počuvam mamu, ta si nevie predstavit že by ho zavreli(bohužial ma taku povahu že mu všetko vždy odpustila a tym robi velku chybu). No a ja proste zato všetko ho nenavidim, neviem si pomoct ale proste je mi proti srsti, najradšej by som bola kedy vypadne z domu, už len ked počujem jeho hlas tak proste neviem ako vam to vysvetlit, hnusi sa mi, aj stale sa ho bojim. Mamka mi rozpravala že nemože pochopit ako ho tak možem nenavidiet že rozmyšlala nad psychologičkou.Ona aj moja sestra v pohode, oni nepocituju to čo ja k nemu, sama tomu nechapem. ale je to fakt take nepochopitelne že ho nenavidim po tom všetkom čo nam urobil?