Potrebujem poradit. Tri leta po seba chodim do zahranicia pracovat...po tomto lete som si tam uz vypracovala isty domov, priatelia, praca aj priatela. Problem je v tom ze ked som sa vratila domov tak mam strasnu uzkost, placem a rano nemam chut vstat z postele a nieco robit. Viem ze to znie ako depresia na par tyzdnov ale to nie. Tam sa citim ako iny clovek, ako niekto, mam tam priatelov ktori ma obijmu ked to potrebujem a kedze pracujem v hoteli tak je tam vela ludi a to je co potrebujem. Tu sa citim sama, nemam pri sebe zaidnu velmi blizku osobu a mam pocit ze tu nepatrim. Ako viem ze aj dalsie leto tam pojdem a dufam ze aj o dva roky ked skoncim vysku. Avsak casto mavam pocity uzkosti, strasnu akoby bolest v srdci, strach ze ostanem zaseknuta tu doma po skole a mi to nevide, ze sa nieco stane....potrebujem pomoct ako sa s tymi pocitmi vyrovnat a ako stravit ze som sama hoci ja pocit samoty priam neznasam a ma to ubija. Prosim poradte. Rodicia nechapu a priatelov tych pravych mam daleko.
pocity uzkosti doma a pocity samoty....
a co skusit nejake aktivity, napr. zumbu alebo nejake take cvicenia, alebo jazykovy kurz, tanecnu...
jajka001_
kolka smola, ze to beries ako sci-fi:)
ahoj a v akom state v hoteli pracujes?Neboj aj ja mavam take pocity,ze ma nikto nema rad,ale vies ono to ani nemusi by tak,lebo kazdy sa stara o seba a ma svoje problemy a mozno si len namyslas ako ja ze ma niekto riesi vkuse a preco by ma riesil ked na svete je milion ludi a kazdy riesi len svojich najblizsich a nie cudzich ludi nie???nemam pravdu??
liliiii že si ty čítala nejakú kalerábistickú knižku Tajomstvo, Miluj svoj život a podobne?
Tandeses
si dokonala bytost,vies o tom vobec?:) vsetci sme dokonali,vieme to? podla mna nie. Tak. Od pociatku,co sme prisli na svet,sme prjimali.Prijimali urcite podnety,ktore sme sa vedome ci nevedome naucili brat za svoju pravdu,ukladali sme ich do podvedomia. Podvedomie, to su take priehradky ulozene kdesi na hornej polici, do ktorych ani nie je vidiet,lenze,treba si uvedomit,ze tam su a ze sa tam uladali v priebehu nasho zivota a ze to v podstate, i ked je nasou sucastou,tak to nie sme my. My sme dokonale bytosti. Tie priehradky na tej hornej polici su plne presvedceni,bolesti,strachu,naucenych navykov,zvykov,no zaroven odtial mozeme cerpat i to nekonecne bohatstvo.Ano,pravé bohatstvo je v nas samych. Staci si to uvedomit a brana nekonecnych moznosti nam bude otvorena:) je uz len na nas,ci do nej vstupime:)
ach,milujem zivot:)
Ja neviem ci vobec mam nejakych kamaratov,rodicov ktori ma maju vobec radi,samu seba a ci mi nieko aspom raz povedal pravdu :( spravila som vela chyb ale na svete nie je nikto kto by sa nepomylil,rodicia ma stale prsichycky sikanuju ze nic neviem,som neschopna , pocuvam to odmalicka v skole nie som oblubena ani o to nestojim ale chcela by som aspom raz byt ta ktoru chvalia,vazia si ju,ktora ma vela kamaratov ktori neklamu a nevysmievaju sa mi z chrbtom alebo do oci,ked som v skole tak by nikto nepovedal ze mam nejake problemi,stale sa usmievam ale ja uz to dalej nevydrzim:( nevladzem uz dalej mam 18 rokov a nic a nikoho nemam:(mam strach ze moj priatel mi klame,a ze ma podvedie z inou:( vzdy som ta najivka ktora sa zalubi a potom ju odkopnu.Neviem kto som :( vsetko drzim v sebe a kazdy den mam chut plakat a kricat:(keby si mozem zelat a keby sa to splni bolo by to aby som zomrela stastna a spocitom ze ma mal aspom niekto rad :(
a neda sa najst kamosov niekde na vyske?
mozno aj z inej triedy.. hlavne aby boli taky realnejsi..
