ako sa vyrovnat so smrtou kamaratky?

Moniqa, si veriaca, takže ti môžem písať otvorene. Tvoj problém tkvie v tom, že svoju kamarátku stále držíš v srdci. Jediné, čo môžeš urobiť je jen to, že ju pustíš a uznáš Boha spravodlivým, že ju vzal. On má na to právo a vie, prečo to urobil.

Moniqa,napisem ti aj ja ako vnimam stratu blizkych.Najskor som to niesla dost tazko a v spomienkach sa mi vynaral len smutok a prazdno.No teraz sa pozeram na smrt,ako sucast zivota.Smutnu,ale pravdivu.A dakujem,ze som mohla zit a kracat spolu s nimi svojou zivotnou cestou niekolko rokov vedla nich.Okamihy,ktore som s nimi prezila si opakujem a som zmierena.Jednoducho nase cesty ako sa stretli tak sa rozisli.Kazdy kracame k svojmu cielu,takisto stretnem dalsich,ktorym aj my budeme chybat.Tak nech je spomienka vzdy tou oazou,kde sme s nimi.

dakujem vam vsetkym za prispevky a urcite nie bezvyznamne slova... je to tak ako som predpokladala, da sa na tu myslienku zvyknut, ale urcite sa s tym neda zmierit, len s tym treba vediet zit... poviem vam, neprezivam taku uzkost ako ked sa to vtedy stalo, ale ked raz za cas pocujem piesen flying home a zamyslim sa nad tym co sa to vlastne toho 19. januara pred rokom stalo tak mam obcas pocit akoby som sa to estelen teraz dozvedela, obcas na cloveka naozaj pridu take tazke chvilky a asi sa s tym naozaj neda nic robit... odvtedy mam strach o kazdeho koho milujem, mamu(lebo mam len ju), babku, dedka a aj o priatela a vzdy ked ide odo mna domov ho nedokazem pustit domov bez toho ze by som mu dala krizik na celo ako taky symbol a vzdy ked odhadza prosim boha aby ho ochranoval ako aj vsetkych ostatnych aj ked zrovna nejak extra veriaca nie som... naozaj vam vsetkym dakujem, tym co zomreli surodenci, rodicia, alebo bozechran deti chcem odkazat, ze s nimi sucitim a dakujem im vsetkym za prispevok

ja poznam jednu zienku, ma po 40 a je stale slobodna a ked som zistila dovod tak som sa blbo citila ze som sa jej na to vypitovala....ked mala 20 tak sa mala vydavat ale jej priatel este odisiel na vojnu...a uz sa nevratil...no a odvtedy si nedokazala najst priatela...

nie Katus mne naopak pomohli.ale kazdy clovek hlada a najde svoj vlastny sposob ako sa vyrovnat so smrtou blizkej osoby.

Brunuška, no, odkiaľ kto prišiel, to radšej prenechajme tam, toto sa musí prežiť a aj podobné myšlienkové kreácie ti možu nakoniec ublížiť

smrt je jednoducho sucastou zivota a tyka sa kazdeho cloveka na tomto svete.
skutocne nie je dobre dusit v sebe bolest-treba sa vykricat z bolesti, vyplakat a zmierit sa s tou myslienkou. kazdy clovek ma na tomto svete vymedzeny svoj cas,ostane,cosi odovzda a odide tam odkial prisiel.

A ešte niečo, až sa niečo podobné stane, tak sa v tom neprpleme, ale rozhodneme sa to prežiť

Skúsim to zhrnúť, je zdravé čas od času o takýchto tragédiach rozprávať, uvolniť ventil, žiadne dusenie vo vnútri a ak nemáme silu prispievať, mali by sme aspoň vytvoriť priestor pre zdielanie takto ublíženým ľuďom

vzdy ked umrie milovana bytost-akoby nam odtrhli kus masa z vlastneho tela...ta rana sa nikdy nezahoji-nejde to-vzdy nam bude chybat kus z nas...ale musime ist dalej,zit a existovat aj bez toho kusu,naucit sa s tym zit-bolest nikdy nezmizne,no casom ju jednoducho prestaneme vnimat ale vzdy ked sa na seba pozrieme - uvidime,ze nam cosi chyba a ucitime bolest!