Ahojte. Volám sa Mirka a mám iba 12 rokov. Asi v januári sa začal môj pokus o chudnutie. Schudla som z 45 na 37kg. Mám iba 157cm. Chcem byť už normálna. Ale mať postavu ako teraz. Viem, že to nejde. Ale ani si neviete predstaviť, ako ma ranilo, keď mi doktorka na preventívnej prehliadke povedala: schudni, to brucho... Aj rodičia mi hovorili tučko. V škole mi hovorili medveď. V škole sú také deti, (V našej triede, som iba šiestačka) čo majú 34-35 kg. Sú chudé, lebo ešte nemajú vyvinutú postavu. Tak som začala chudnúť. Najprv, som omedzila sladké. Potom som omedzila tučné. Potom som obmedzila príjem na 1000kcal. Potom som jedla už len 3x denne. Potom som vylúčila aj pečivo a sacardiy. A nakoniec ovocie. Ako vyzeral napríklad včerajší jedálníček:
Raňajky: Mlieko s 30g sypaného musli Obed: Knackbrot s nízkotučným jogurtom a na vrch džem Večera: nič. // V takomto režime vydržím 3-5dní a potom sa prežeriem, priberiem 1kg a za 2 dni takéhoto jedálníčku ich schudnem. Lenže, teraz ma často bolí hlava, žalúdok, som strašne slabá, znudená, vynervovaná, hádam sa, kričím, plačem. Celý deň myslím iba na jedlo a váhu. Naozaj celý deň. Prosím, pomôžte mi. Nemôžem to povedať mame. Nemôžem, ona by ma dala do liečebne. Naozaj sa chcem vyliečiť sama. Prosím, spravím pre to už čokoľvek. Teraz si asi poviete že som ta najsprostejšia krava na svete. Ale ja to viem. Mala som všetko čo som chcela. Mám jednotky, rodinu, dostatok financií, dobrú školu. A začala som s týmto. Lenže je to pre mňa veľmi, veľmi ťažké. Chodím na tenis a už ani tam nevládzem. Mám iba dvanásť, vyvýjam sa, som ešte decko a robím toto. Uvedomujem si to ale neviem to zastaviť. Bojím sa posmeškom. Veľmi sa bojím :( Neviem, prečo to takto dopadlo. Ale chcem z toho von. Myslíte, že sa to dá ? Ja sa bojím, že do smrti už budem takto myslieť. Chcem sa páčiť chalanom. Teraz mi kamarátky začali hovoriť, že vyzerám dobre, ako som schudla. Lenže ja som stále unavená. Slabá. Točí sa mi hlava, je mi zima. Neviete mi niečo poradiť ? Ako ste sa liečili vy ? Ja si myslím, že by som mala mať tých 40 (minimálne) a ešte by som bola pekná. Zmierila by som sa s váhou 40. Lenže aj tak by som myslela na jedlo. Lebo kebyže jem normálne, vážim aspoň 50. Prosím poradťe mi jedálníček :( Prosím veľmi.
Veľmi Vás prosím o pomoc. Som na dne. Prosím, poradťe
jajka001_: Slubujem že sa budem snažiť. Už takto nevládzem, nechala som to zájsť ďaleko. Len v podstate ide o to, že ja som scopná pribrať, ale v svedomí si stále budem myslieť na to jedlo. Toho sa potrebujem zbaviť. Lebo je to hrozné. Pripadá mi, že život je na nič ale najviac je mi nanič zo mňa. Pretože mám dvanásť. Prečo som si už teraz musela takto pokaziť život. Aj vy, všetci. Určite už máte 18 a viac rokov a radíte tu takémuto soplákovi. Keď ja len chcem byť šťastná. A chcem aby boli šťastný moji rodičia.
mirka, je to tazke, ked teraz deti riesia take blbosti ako je vaha, vyzor, miesto hrania sa, blbnutia, a cojaviem coho vsetkeho co sme robievali my vo vasom veku. veru ma ani nenapadlo mysliet na vahu v tom veku. a tucnych deti bolo len par, a ti boli naozaj tucni..nie ako teraz ked kazdy komu netrcia kosti ma jasnu nadvahu a teda nie je in.
prajem ti aby si dokazala cielene ignorovat akekolvek reci o vahe v suvislosti s vyzorom, lebo si rozumne dievca, co vidiet z tvojho prispevku, a urcite vies, co je v zivote dolezite.
jajka001_: Všimli, všimli.. Aj mi to hovoria. Ja to kvôli nim urobím, ale nezvládnem to psychicky. Lebo budem stále myslieť na jedlo. Stále a to ja nechcem,. Už pre mňa nemá nič význam. Nemám žiadne záujmy. Snažila som sa: kreslenie, spev, blogovanie. Ale nezaujíma ma to :( Zaujíma ma iba tá 1 vec.
*Inko: Ďakujem za podporu. Chcem to zmeniť. Už nedokážem ďalej byť taká. Lenže ako zvládať psychiku ? Nejde ani o to, ja priberiem aj na 40 aj na 45,,. Ale psychicky budem na dne. Neviem to zvládnuť. A to mám len 12. Som len tupé detsko ale neviem ako prestať na to myslieť. Ako prestať myslieť na váhu. CHcem sa znova tešiť zo života. Dá sa to vôbec ? :(
rodicom to povedz, su na to, aby ti pomahali, ked mas problemy. nech ti mamina pomoze s jedalnickom. nech ta kontroluje, ci jes. rozpravajte sa o problemoch.
neverim ze si nevsimli ze si velmi schudla a si bleda a unavena.
jasné že je cesty späť... ja keď som mala 15 tak so len tak tak tomu ušla..ale u mňa to nebolo ani psychického rázu, ani som nechcela byť chudšia...iba som nejedla..prečo? to neviem dodnes..
bacha na to, rodičia budú strašne sklamaní a smutní...
bože... dodnes si pamätám ako mamina našla moje plesnivejúce desiate poschovávané všelikde v dome.... a doteraz ľutujem ako kvôli mne vtedy plakala...
nerob to...mysli aj na nich, nie len na to či sa budeš nejakému 12ročnému krpcovi páčiť preboha!
A ešte niečo. Rodičom to nechcem povedať, lebo ich nechcem raniť. Teraz mi volal otec a povedali mi: Ľúbim ťa. Myslíte, že im chcem ubližovať ?! NIe! Asi sebe! A preto s tým chcem prestať! Navždy! Ale už ai neni cesty späť :(
